Ragehornský dedič (Férska sága)

8.

Kedy táto nočná mora skončí? Je to ako začarovaný sen z ktorého sa mi nedá prebudiť. Chcem iba nájsť priateľku a doviesť ju domov. Nič viac.

Pod terasou som uzrela bráničku vedúcu do bočnej záhrady. Slnko už takmer celé zapadlo. Príležitosť vytratiť sa všetkým z očí a pouvažovať čo ďalej. Rozbehla som sa z terasy na točité schodisko, ktoré nemalo konca. Steny tohto honosného domu mali smrdieť po vlhku, ktoré rastliny visiace z nich potrebovali pre rast, ale nie. Všetko tu voňalo sviežo pripomínajúc letný ranný vánok. Skôr ako som sa nazdala, už som sa dobíjala do jedinej časti pozemku kde som túžila aby ma nik nerušil. Féry na panstve obľubovali prevažne rušnú a veselú spoločnosť. Čo bol presný opak tohto miesta.

Samota. Tá dobre stará známa ma celú obklopila a ja som prvýkrát v živote bola za ňu úprimne vďačná. Kroky ma zaviedli ku vysokému altánku, ktorý sa týčil na menšej vyvýšenine uprostred vysokých stromov. Jeho kovová konštrukcia bola príjemne zladená s výzorom záhrady. Zlaté zábradlie napodobňovalo konáre a drahokamy v podobe pňov sa mi páčili o to o viac. Celé to pripomínalo kovový strom s výhľadom na krajinu. Jeho poddaný tu isto boli spokojní. Celá krajina okolo mňa sa zahalila do tmy a ja som to s nadšením prijímala. Hviezdy nado sa  mi prihovárali aby som zotrvala. Rozhodla som sa ich poslúchnuť, pretože za to čo pre mňa urobila som bola ochotná pretrpieť celú horu férov, dobrých aj tých zlých. Dostala som priestor na prehodnotenie celej situácie ohľadom Cassie, Oryma a seba.   Hneď ako dostanem svoju jedinú priateľku z tejto krajiny, pokúsim sa nájsť odpovede na moje nevypovedané otázky :

-       Kto bola tá žena čo ma dala Valaeryovi pred 16 rokmi

-       Odkiaľ pochádzam

-       Kam patrím

No dnes ešte nie. Ešte nie.

Nasledujúce dni prebiehali v  bezslovnom režime. S Orymom som sa stretávala iba pri večeri, ktorá prebehla v príjemnom tichu. Občas mi položil nejakú otázku na ktorú som odpovedala  čo najstručnejšie. Bolo vidno, že aj on sa snaží mojej spoločnosti vyhnúť rovnako intenzívne ako ja.  Elmyra sa mi snažila robiť spoločnosť do chvíle kedy pochopila, že nemám záujem preberať ich blížiace sa slávnosti. Nebola zlou osobou, iba jej elán ma momentálne nepresvedčil cítiť sa príjemne. Sedím tu na zadku kým Cassia trpí bohvie kde. Počas jedného neužitočného rozhovoru s Elmyrou mi prezradila dôležitú informáciu. Katar svoje obete ( áno, nazývajú ich obete) schováva na svojom hrade kým nenadíde ďalší spln. Potom vykonáva obetu na počesť bohyni, ktorá mu vraj dodala silu počas vojny pred 250 rokmi. Viac som vedieť nepotrebovala. Chuderka asi ani netušila akú cennú informáciu mi prezradila. Už mi ostávalo iba nazhromaždiť dostatok prostriedkov na odchod. Spln mal byť už presne o 26 dní a netušila som ako má prebiehať daná obeta.  Každý večer pri vstupe do bočnej záhrady som cítila ako ma pozoruje. Moje kroky ostro sledoval a keď sa ubezpečil, že neplánujem utiecť, v pokoji sa vrátil do hradu. Vie o tom, že ho zakaždým prichytím? Je to fér. Určite to vie. Keby chcel byť pre mňa úplne neviditeľný, vedel by to poľahky zariadiť. Posadila som sa na moju obvyklú stoličku, ktorá tam pribudla už po mojej prvej návšteve. Tušila som kto ju tam dal. Túto noc to avšak bolo iné. Oproti môjmu miestu bola umiestnená ďalšia stolička. Dal mi pár minút na usadenie a na prípravu toho čo malo nasledovať. Pár metrov od môjho miesta sa usadil zlatovlasý  kurátor v róbe zladenej s jeho smaragdovými očami. Aj keď som upriamovala pohľad na krajinu, ten jeho som cítila na svojom tele. Takto potichu sme tam sedeli ďalších niekoľko minút, do momentu kedy sa konečne odhodlal k slovám. „Načo práve myslíš?" Šepky mi položil otázku, ktorá mi okamžite pripomenula jednu blízku osobu.

„Prečo chce každý neustále vedieť na čo myslím?"

„Je naozaj ťažké odhadnúť ako sa cítiš, či ako premýšľaš." A ja som si myslela, že vo mne číta ako v otvorenej knihe. Evidentne  blokovanie  citových prejavov mi ide lepšie ako som  predpokladala.   „V skutočnosti sa nemáš ani o čo zaujímať. Som obyčajný smrteľník s prázdnym životom." V tom som si to uvedomila. Bez otca a Cassie môj život bol naozaj prázdny. Vždy som si myslela, že dom v ktorom som vyrastala mal schovať svet predo mnou, ale po poslednou rozhovore s otcom som pochopila, že to dom mal schovávať mňa pred svetom. Ten starý dom plný haraburdia bola moja klietka. To bolo to slovo akým by som ho písala. Klietka.

„Myslím, že len chceš aby som si to o tebe myslel. Smrteľník s prázdnym životom by predsa neriskoval svoje bezpečie a nevydal sa na samovražednú výpravu, i keď s motívom zachrániť."

Teraz sa mi snaží dostať pod kožu. To asi ešte netušil, že ju mám ako hroch. „Je mi jedno čo si myslíš." Odfrkla som s pohľadom upriamením všade len nie na ňom. Očný kontakt by mu dal výhodu vo mne čítať, čo bolo presne to čo som nechcela.

„Prečo?" V pozadí som započula kone a hlasy iných osôb.

„Pretože až toto skončí," začala som „ ostane mi v mysli po tebe akurát tak šmuha zo spomienky." Tak a bolo to vonku. Rozhostilo sa okolo nás ticho. Započúvala som sa do zvukov koní, ktoré cválali pod kopcom a ja som sa začala modliť ku všetkým Bohom aby sa postavil a bez odpovede odišiel. To sa však nestalo.

„Ja ale nechcem ostať iba spomienkou." Jeho vyznanie ma úplne zaskočilo. „Ak sú to nejaké tvoje férske hry, nemám náladu."

Hlboko sa nadýchol akoby zadržiaval v sebe tisíce slov. Nič čo by teraz povedal ma nemohlo obmäkčiť.

„Skús prosím nachvíľu odhodiť svoje predsudky a predstaviť si, že každé slovo, každý pohľad, ktorý ti venujem je úprimný. Aspoň to skús, pretože tak to v skutočnosti je. A keď si uvedomíš, že jediné o čo mi ide je tvoje bezpečie, daj mi vedieť." Alebo predsa len našiel spôsob ako obísť moju obranu?

„Netuším prečo som ťa zachránil, neviem prečo pri myšlienke, že sa chystáš do Downbrooku mám chuť vziať meč, postaviť sa ti do cesty  a chrániť ťa pred každým kto by len pomyslel ti ublížiť. Neviem prečo keď sa na teba pozerám, vidím viac ako odvážnu smrteľníčku. Už tri dni s tým bojujem." Prestala som dýchať a zároveň som si nemohla nevšimnúť, že sa začal vietor okolo nás búriť. S každým jeho slovom mi vlasy viac a viac vlali do melódie vetra, ktorú jeho mágia tvorila.

„Tri dni sa snažím zbaviť tvojho zjavenia v mojej hlave. Nedokážem to." Nevedela som čo na to povedať. Jednoducho som ozvláštnila jeho nudný večný život a teraz má potrebu sa hrať. Nič viac to nemohlo byť. Veď ma ani nepozná, celé dni sa jeden druhému vyhýbame. „Ak budeš schopná prijať moju pomoc, veľmi rád ti pomôžem zachrániť Cassiu."

„Ale čo dohoda? Nepoštveš tým Katara proti sebe a tvojmu ľudu?"

„Pokiaľ budeme šikovný nič z toho sa stať nemusí. Viem len, že ťa tam nemôžem pustiť samú."

„Podceňuješ ma." Prerušila som ho. No moju poznámku jednoducho odignoroval a pokračoval ďalej.

„S Elmyre som sa  dohodol, že dozrie na moje panstvo." Už to mal  celé premyslené. Naozaj bol schopný kvôli mne toľko riskovať? „Elmyre to tu tak dobre pozná?" To znelo trošku žiarlivo, i keď som to vyslovila bez postranného úmyslu.

„Áno, celkom áno. Často sa navštevujeme odkedy nás vymenovali za kurátorov. Spoločne sme sa učili ako všetko spravovať a viesť v prospech férov z Ragehornu. Ostatní traja kurátori nám len stručne vysvetlili základné povinnosti kurátora. Naše jediné plus bola naša výchova, ktorá nás na to už od nepamäti pripravovala. Avšak celé sa to odohralo tak rýchlo, že sme neboli na to dostatočne pripravený. Je nám iba 700 rokov." Počkať! Čoožee?! „IBA 700 ROKOV?" zarazila som sa.

„HA, no áno. Ostatní kurátori majú o niečo viac. Dain spolu s Rhysom majú okolo 2000 rokov a Theodas 1500."

Vedela som, že féry sú nesmrteľné bytosti dožívajúce sa veľa rokov, ale vidieť ich bol úplne iný zážitok. Orym vyzeral ako iba o 10 rokov starší muž. Mladý bojovník v plnej sile. „Vyzerajú aj ostatný tak mlado ako ty?"

„Prevažne áno. Zachovávame si tento vzhľad po tisíckach rokoch. Ja a ostatní strážcovia sme jedny z tých mladších čo sa týka nášho druhu. Mnoho starších férov zahynulo pred 250 rokmi." Už som vedela z akého dôvodu umreli. Veľká vojna, ktorá aj tak nakoniec skončila nerozhodne vďaka pomoci mne neznámej bohyne. „Ak dovolíš rada by som si išla ľahnúť. Bol to dlhý večer a potrebujem nabrať sily na zajtrajšiu cestu." Všimla som si ako sa od prekvapenia strhol. „Už zajtra?"

„Zajtra." Stručne som odpovedala a zamierila ku slonovino-bielemu vchodu do budovy.