Ragehornský dedič (Férska sága)

31.

Či to bol osud sama neviem povedať, ale šťastie určite. Ako sa hladina vody začala postupne dvíhať, naplavili sa ku mne nejaké odpadky z rôznych materiálov. Jednu vec som rozoznala ako tenký, ale za to pevný kovový plech, ktorý som jemne zastrčila pod putá. Nohami som sa postavila na vyčnievajúce dva konce plechu a začala silno mykať rukami. Zápästia mi horeli od bolesti a ja som cítila ako mi po nich postupne steká krv až k prstom. „Nič nevidím, o čo sa pokúšaš?" pár sekúnd ako dopovedala, sa moje puta uvoľnili a oslobodili mi ruky. Automaticky som pribehla ku svojej priateľke a premýšľala ako uvoľniť tie jej. „Toto sa ti nepodarí, bež. Uteč!"

„Kde by som utekala? Sme na mori a bez teba sa nikam nechystám."

„Si neskutočne tvrdohlavá."

So smiechom som chcela odpovedať jedinú sprostosť čo mi napadla: „Preto sme my dve také dobré kamarátky. Niekto musí byť tvrdohlavý a niekto..."

skočila mi do reči: „neopováž sa to dopovedať."

Ďalej nebol čas na zbytočné reči a po chvíli sme začuli pravidelné výbuchy na palube. Niekto musel prepadnúť loď a nám sa tak naskytla perfektná príležitosť ujsť. Mysli Siora, mysli. V hlave sa mi vynoril obraz Theodosa sledujúceho ma pri rieke keď sme sa pohádali. Všetky jeho hnusné slová zatienil jeho upriamený pohľad do mojich očí, ktoré ho vnímali ako kúsok seba a odrazu to prišlo. V hrudi sa mi nahromadila silná energia a ja som vedela, že mágia sa mi rinie z tela. Avšak ako som sa nažila použiť mágiu, s ňou prišla aj bolesť a mne sa v hlave začali ozývať neutíchajúce zvuky zvonov a bubnovania o môj mozog. „Teraz nie, zase. Teraz nie." šepkala som. Prerývaním dýchaním som sa snažila naplno koncentrovať, čo malo pozitívny výsledok nakoľko, že moje ruky sa rozhoreli a osvetli celú miestnosť. Musela som vyzerať dosť zle podľa Cassiinho pohľadu. „Ako.. ako to že.."

„Vysvetlenie si necháme na neskôr dobre? Podaj mi tvoje putá." Jediným dotykom som ich roztavila na tekuté kvapky kovu, ktoré pri dopade do studenej vody hlasno syčali a rovnako tak aj moje ruky. Ponorila som si ich do studenej vody a pocítila štipľavú bolesť na spálenej pokožke, ale malo to aj svoje veľké plusy. Pálenie prebilo bolesť hlavy a ja som sa opäť mohla sústrediť na plán úteku. Zvuky mečov bolo počuť čoraz silnejšie a my sme sa chystali využiť príležitosť sa preplaziť na hornú palubu. „Drž sa za mojim chrbtom." prikázala som jej prísnym hlasom. Po otvorení palubných dverí sme uzreli doslova samo peklo.

Všade pobehovali bojovníci z Vovalonu vo svojich bojových tunikách a zabíjali slizkých férov. Kde som sa pozrela na zem bola buď krv alebo nejaké mŕtve telo. Pri zadnej časti lode som ho uzrela bojovať s veliteľom zlých férov a nevyzeral, že by mal s tým nejaké ťažkosti. Keď som sa vybrala za ním, do cesty sa mi postavil jašter, ktorý ma predtým dokaličil v podpalubí. Cassia mi hodila jeden z mečov povaľujúcich sa na zemi a jeden zaobstarala aj sebe keďže z druhej strany sa k nám hnal ďalší. Dostala sa nám možnosť otestovať čo všetko nás môj otec naučil. „Holubička, vyzerá to tak, že sa ti tvoja prosba predsa len splní." s týmto slovami na mňa prudko zaútočil. Žiadny čas na prípravu bol samozrejmosťou, ale tak či tak ma to prekvapilo. Prudkým výpadom mi mieril priamo na srdce, čo nebola jeho zrovna najlepšia voľba. Valaery ma školil zaútočiť predovšetkým okamžite na nohy aby som prinajmenšom zranila protivníka dostatočne, nech mi nie je schopný ujsť či bežať za mnou. Svojim mečom som odklonila jeho útok a kopancom ho zrazila priamo k zemi kde už na neho čakal jeho mŕtvi kamoš, ktorého Cassia prekvapivo rýchlo skolila. „Posledné slová ty had?"

„Zhoríš v pekle, holubička." Meč mu prešiel presne cez stred srdca odkiaľ sa liala tmavočervená krv. Kým som sa však stihla zaradovať priskočil ku mne iný fér a zasiahol ma svojim mečom priamo do boku. Po tomto zásahu mi krv z tela vytekala veľkou rýchlosťou a ledva som sa dokázala udržať na nohách. Cassia si prehodila jednu moju ruku cez jej rameno a snažila sa ma odvliecť do bezpečného miesta kde by sme mali výhodnú strategickú pozíciu. V momentne keď sme sa dostali po hlavný stožiar lode nás vyhľadal Rennym s Theodosom. „Podaj mi ju." prikázal sivooký fér mojej priateľke zatiaľ čo Ren odrážal okolité útoky. „Kto akože máš byť?" Neprotestuj Cassia, je rovnako tvrdohlavý ako ja. „Som niekto kto ju chce zachrániť, tak ťa žiadam aby si mi ju podala." Odpovedal naliehavo a ja som vedela, že jeho tón hlasu bude dostatočne presvedčivý.

Pocítila som jemné uvoľnenie a následne pevné ruky okolo môjho trupu snažiace ma držať pri jeho tele čo najtesnejšie. „Ren vezmi Cassiu na našu loď, Tarron budeš nás kryť na ceste." rozdával povely ako pravý vodca. Zodvihol ma na ruky a mne do nosa udrela jeho výrazná osobitá vôňa dreva a vanilky, ktorá ma prekvapujúco upokojovala. Každým jeho krokom mi vystreľovala bolesť z poranenia do ostatných buniek a neskôr som ju už nedokázala vnímať. „Vydrž prosím ťa. Už len kúsok a sme tam." zaprosil, „Keď sa vrátime, postarám sa o teba. Už ti nik neublíži." Postupne sme preliezli na druhú loď plnú vojakov čakajúcich na svoju príležitosť sa pridať do boja pokiaľ by bolo nutné. Otvoril dvere do miestnosti s oknom a moje telo uložil pomaly na mäkkú posteľ. Bol ku mne hrubý, neslušný a nazval ma najrôznejšími urážkami, prečo ma teraz zachraňuje? Pot ma zalial od hlavy po päty. „Rozprával si sa s Tarron?" šepla som. Zvrtol sa vo dverách a pristúpil späť ku mne. „Potrebujem s nim hneď hovoriť." Pohladkal ma po špinavých vlasoch od vlastnej krvi. „Neskôr ho sem určite pošlem teraz sa pokús odpočinúť. O niečo sa ešte postarám a vyrazíme domov." Domov? Kde mám domov? Ku Valaerymu sa nemôžem len tak vrátiť a do hlavného mesta už vôbec nie. Po týchto slovách vypochodoval von z dverí a dnu sa naopak nahrnul iný muž s bielymi obkladmi so sebou. Snažil sa mi vyčistiť všetky rany a mne to mučenie prišlo skoro hodinu. „A čo Cassia, je v poriadku? Ošetrili ste aj ju?"

Jemne sa pousmial. „Vaša priateľka je úplne zdravá, menšie poranenia sa jej čoskoro zahoja. Vy si skôr potrebujete odpočinúť a nestresovať sa."

„Môžete mi ju sem priviesť? Chcem ju pri sebe."

Neisto sa mi zahľadel do očí a potom povedal: „Neviem či by to bolo teraz vhodné. Slečna Cassia spí a pán si vás žiadal vo svojej palube samú." Viac som už nedokázala namietať, pretože strata veľkého množstva krvi ma unavila tak veľmi, že som ledva dokázala mať otvorené oči. Postupne som viečka zatvárala a mala som pocit, že sa mi niečo sníva.