Ragehornský dedič (Férska sága)

13.

Otvorila som oči. Ležala som v tej krásnej posteli prekrytá zlatými povliečkami. V jednom z kresiel spala zeleno-vláska, ktorá mi predtým doniesla šaty. Pravdepodobne ma mala strážiť po tom čo sa prebudím. Veľmi jej to teda nevyšlo. Potichu som sa vytratila z izby. Na chodbe panovalo ticho a tma. Bola už noc. Koľko som asi spala? Dostala som skvelú príležitosť sa tu poobzerať keďže doteraz ma držali iba v izbe. Zostupoval som po veľkých chodoch, ktoré som už veľmi dobre poznala. Na nich som ušla Theodosovi priamo spod nosa. Niekoľko kamenných chodieb bolo neosvetlených a presne tými som sa rozhodla vydať. Nebála som sa. Vedela som, že nech ma tie chodby zavedú kamkoľvek, nebude to horšie ako peklo čo som zažívala keď uniesli Cassiu. Stenami sa ozýval zvuk špliechajúcej vody. Vyšla som zadným východ a ocitla sa pred malým jazierkom. Okolo neho sa lemovalo 5 stromov a na každom visel malý lampáš. Všade okolo panovalo ticho a jediné čo vydávalo zvuk bola dážď dopadajúci na hladinu jazera. Theodos stál uprostred neho a so zavretými očami nechal na seba dopadať studené kvapky z neba. Svalnatý chrbát sa mu ani nepohol. Zjavne si nevšimol môj príchod. Bože, to jeho telo ma priťahovalo ako magnet. Nie! To, že vyzerá dobre neznamená, že zabudnem na všetko. Je to vlk, ktorý ohrozil Cassiu a to mu nikdy neodpustím. Otočila som odkiaľ som prišla a začala sa vytrácať medzi stenami. Pri pokuse o odchod som buchla do kameňa, ktorý sa skotúľal do vody a vydal čľapkajúci zvuk. Otočil svoju hlavu ku mne. „Už si hore!" vychrlil. „Čo sa stalo? Bolí ťa ešte niečo?" Začal plávať mojim smerom. Nepočkal ani kým odpoviem.

„Nie, som v poriadku." Bola to pravda. Hlava sa akoby odrazu zresetovala a fungovala ako predtým. „Netuším čo sa stalo. V jednej chvíli sa spolu rozprávame a v druhej som mala pocit, že mi niekto mliaždi mozog." Vyšiel z vody a prehodil cez seba uterák. Keď videl, že som naozaj v poriadku, pohľad mal odrazu bez emócií. Podišiel ku mne a vzal ma za lakeť. Viedol ma späť do hradu.

„Teraz budeš so mnou manipulovať ako s bábikou. Kto si myslíš, že si? Nemôžeš ma len takto zdrapiť a odviesť zase niekam." ON SA ZĽAKOL! Bál sa o mňa.

„Som kurátor. Ja som pán tohto panstva a môžem si s tebou urobiť čo chcem."

„Klameš. Počula som čo si hovoril tomu druhému mužovi. Podľa nejakej dohody patrím Orymovi a keď si po mňa príde, pôjdem s ním do Downbrooku." Zastavil nás. Sama som neverila čo rozprávam. Naozaj by som s ním odišla? Neviem. Videla som, že moja poznámka ho nahnevala, ale snažil sa to schovať.

„Kde si nás počula ?" S vážnym pohľadom sa dožadoval odpovede. Ak sa začne chovať ako panovačný dominánt, tak mu ukážem ako sa chová panovačná ženská. „Keď som spala. Vnímala som okolie, ale nedalo sa mi otvoriť oči." priznala som.

„Čo všetko si počula?!" naliehal. Od nedočkavosti si nevšimol, že mi tak stlačil ruku až som zjojkla. „Chceš mi tu ruku rozpučiť?" na moju poznámku zareagoval uvoľnením stisku.

„Okamžite mi vyklop čo si počula!"

„Nič. Iba to, že patrím Orymovi, ktorý si už po mňa ide. O a tí chlapi čo po mne išli boli od Katara. Vie, že som tu."

„Nikomu nepatríš pokiaľ nebudeš chcieť." zašepkal, „nemusíš s ním odísť pokiaľ nechceš."

„Ale ja chcem." Čo to trepem? Orym ma držal ako bábiku, nepustil by ma do Downbrooku, aj keď tvrdil opak.

Zvraštil čelo a ja som už vedela, že moja odpoveď sa mu ani v najmenšom nepáčila. „Tak ti to nedovolím. Chceš mi povedať, že si nič necítila?" Udrel klinec po hlavičke. Takže aj on to cítil? Napätie medzi nami by sa dalo krájať a ja som si spomenula na moment keď som mala chuť sa mu vrhnúť do náručia, keď jeho uhryznutie vo mne vyvolalo búrlivú reakciu a každý jeho pohľadom vo mne ten pocit prehlboval. Bolo to ako základný pud. Musela som zaklamať, inak by som sa odtiaľto nedostala: „Nie. Neviem o čom rozprávaš."