Ragehornský dedič (Férska sága)

18.

Ren mi okamžite pochválil tuniku zatiaľ čo môj nočný spoločník na ňu iba zazeral.

„Dobre, vieš čo máš robiť? Keby sa čokoľvek dialo pošli ohnivú správu, alebo aspoň Tarrona. Prosím ťa, odkáž Cellice a Niyany aby sa postarali o všetko čo som spísal v pracovni na papier." Pán ohňa udával ešte posledné rozkazy. Podišla som bližšie k Orymovi a všimla som si, že jeho dobrá nálada ho opúšťa. „Usmeješ sa?"

Mrzuto mi odvetil: „Naozaj musí ísť?"

„Týmto splácam jeden dlh, prečo to nemôžeš jednoducho prekúsnuť. Chápem tvoju situáciu, ale pokiaľ je toho na teba veľa môžeš odísť. Nik ťa nenúti ísť so mnou." Ani sa nepohol.

„S nami. Nemusíš ísť s nami." Zdôraznil Theodos stojaci po mojom boku. Nepostrehla som kedy k nám podišiel.

S Orymom sa prepaľovali pohľadmi až nakoniec zlatovlasý fér prehovoril. „Dal som ti svoje slovo, si moja priateľka a tak to aj dodržím. Navyše nechať sa s ním..." okamžite som musela zasiahnuť. O hádku hneď na začiatku nestojím. „Prosím nepokračuj. Je to všetko v poriadku." ustúpila som od oboch. „Tak ako sa tam dopravíme?" Kým mi stihli odpovedať už k nám Rennym doviedol tri kone. Pre Theodosa čierna kobylu, Orymovi hnedého a mne bieleho žrebca. Všetky boli osedlané a nabalené všetkým čo sme potrebovali k prežitiu. Moji dvaja spoločníci bez rozmýšľania nasadli na svoje kone a ja jediná som sa zdráhala pohnúť. Kam si mám odložiť luk? Rennym si jediný všimol, že sa niečo deje. Pristúpil ku mne, vzal mi luk z rúk a prevliekol ho cezo mňa. „Nepretrhne sa lanko?" spýtala som sa šeptom.  On sa však usmial a rovnako potichu mi pošepkal do ucha: „ Je vyrobený z najlepších tetív aké v Ragehorne nájdeš. Mohlo by ho napínať aj 10 našich koní a nepretrhlo by sa." Jeho odpoveď mi dostatočne stačila. Keď som uvidel pri hrade stáť féra s jazvou cez líce spomenula som si na omráčenú čarodejnicu. Kým Rennym stihol odstúpiť z môjho dosahu potiahla som ho za tuniku. „Ako je na tom čarodejnica s ktorou som sa minule stretla?" Pohľadom si ma premeral akoby sa snažil na niečo prísť. Prosím, dúfam, že nič nevyzradila. Ak sa dozvedia kto som, všetko sa pokazí a ja Cassiu už nikdy nedostanem späť. Ostávalo mi už len 22 dní. Do Downbrooku to bolo tak 10 dní na koni aj s prestávkami. „Prebudila sa." Srdce sa mi na sekundu zastavilo. „Ale z neznámych príčin odmieta rozprávať." prišla úľava.

„Vidím, že sa ti uľavilo." už sa viac nedokázal vyhnúť podozrivému tónu. Narovnala som sa a bez ďalšieho zdržiavania som sa vyšvihla na žrebca. „Ďakujem za pomoc." venovala som mu posledný úsmev a vyrazila v pred.  Obaja féry na svojich koňoch ma nasledovali. Bez jediného slova sme prechádzali skrz rozsiahle lúky, polia a dediny. V každej sme sa zastavili nečerpať čerstvú vodu a zohnať nejaké nové informácie. Odo dňa kedy Katar uniesol Cassiu vraj nevyliezol zo svojho ostrova. Niekedy sa totiž stalo, že ho niekto uzrel ako sa premáva v okolí panstiev. Tentoraz nič. Pravdepodobne sa pripravuje na najbližší spln nič netušiac, že mu v ústrety ide problém. V jednej z dedín ku mne podišla žena držiac za ruku malé dievčatko. Vyvaľovala na mňa oči a keď prehovorila, myslela som, že sa namieste prepadnem. „Kráľovná Orbélia!" zakričala na mňa. Uklonila sa mi a padla na kolená. Okamžite som si k nej čupla a rukami ju dvíhala zo zeme.

„Nie madam, nie som žiadna Orbélia, ani kráľovná." Ona sa však nenechala odbiť. „Vyzeráte rovnako krásne ako pred 16 rokmi. Pracovala som u vás v kuchyni." Hrča v hrdle mi naznačovala, že nemám ďaleko od plaču. „Cítim vás, ste to vy! Ale vaše vlasy." Preskúmala mi hlavu. „Zbeleli." Žena už neupútala len moju pozornosť ale aj Theodosovu a Orymovu. Ak niekomu niečo docvaklo ani jeden to nedal na sebe poznať. Odstúpila som od pobláznenej férky a behom sa ponáhľala ku koňovi. Kým som však stihla nasadnúť do sedla niečie obrovské ruky ma zdrapili. „Theodos okamžite ma polož na zem." Vedela som, že je to on. Pach jeho mágie ho prezradil. „Čo tá žena trepala?"

„Ja netuším, videl si jej pohľad? Je šialená! A teraz ma okamžite polož!" urobil to tak, že som stála na 20 centimetrov od jeho tváre. Miešali sa nám dych v jedno a keď som sa pokúsila ustúpiť pritiahol si ma bližšie. „Povedz mi čo sa dialo keď si bola zavretá s čarodejnicou. Všetko čo sa tam dialo a čo ti ukázala."

„Nemusím ti nič hovoriť. Nasilu si ma tam zavrel a nechal s ňou osamote. Keby sa mi pokúsila podrezať hrdlo," tu ma zastavil.  „Myslíš si, že by som bol taký hlúpi a zavrel ťa do cele s niekým o kom by som vedel, že ťa môže zabiť? Celý čas za dverami stál Tarron a počúval čo sa deje. Okolo jej krku bola neviditeľná dýka a keby sa čo len pokúsila  ťa dotknúť, zomrela by."

Ten fér s jazvou všetko počúval. Vedel čo mi hovorila, ale nevidel čo mi čarami ukázala. No aj ak len počúval, bolo to veľmi zlé.

Zdá sa princezná, že niektorí sa konečne dočkali vášho návratu.

Odvedie ťa jeden, ale tvoje srdce už bude navždy patriť druhému . Boli ste si predurčený niekým vyššie než je vaša existencia. Krv sa s krvou spojí a koruna odhalí pravého dediča. Líška musí zomrieť aby hviezda opäť povstala. Kým jedna sa na prach obráti, druhá sa stane kráľovnou. Tvoj druh ti pomôže sa znovu stať tým kým si bola predurčená. Ona ťa však sleduje. Celý tvoj život si bola sledovaná a teraz sa tvoje chyby zúčtujú. Ona ti ich zúčtuje.

V hlave som si rozpomínala na slová čarodejnice. Nemuseli by vidieť čo mi ukázala aby to pochopili, stačilo počúvať jej slová. Kým mi však nenaznačili, že vedia o čo tu ide, nemala som potrebu nič vysvetľovať. Theo sa nevyjadril, že niečo vie tak som naďalej o tom mlčala. Celý ten krutý fakt nemenil absolútne nič na skutočnostiach okolo mňa. Musela som zistiť čo vie. „Čo všetko ti Tarron povedal." Naliehavým tónom som sa dožadovala odpovede. Chvíľu mlčal. Videla som, ako náš v diaľke sleduje Orym.  On si ho však nevšímal. „Nič poriadne. Vraj od začiatku ste rozprávali veľmi potichu a nebolo jej dobre rozumieť a na konci už počul všetko zreteľnejšie, ale nič z toho neboli užitočné informácie. Preto sa pýtam čo sa tam sakra dialo." Mohla som ja mať takéto šťastie? Och Bohovia ďakujem. „Nič také podstatné, čo by nás malo rozrušovať." Konečne som mohla odstúpiť a nasadnúť.   Keď sme opúšťali dedinu poslednýkrát mi pohľad spočinul na žene sledujúcej môj odchod. Mala som z nej veľmi nepríjemný pocit. Pokiaľ dokázala vycítiť moju podobu ona, kto každý by to mohol rozoznať? Potrebovala som na chvíľu zamestnať ich myseľ aby neuvažovali nad tým čo sa práve stalo. „Čo urobíme keď tam dôjdeme?" Žiadna odpoveď. Ani jeden sa neobťažoval mi odpovedať. Skúsila som to znova. „Vieme ako sa aspoň dostaneme dnu do jeho hradu?"

Orym sa zahniezdil v sedle a ako prvý mi odpovedal. „Budeme radi ak sa dostaneme aspoň do jeho hlavného mesta." Nemali sme žiadny plán? Toto naznačovalo problém. Ideme na záchrannú misiu ku ktorej nemáme dostatok informácii. „Najprv sa tam pokúsme vôbec dosať.  Pomaly obchádzame Dainove lesy  popri hraniciach a v priebehu zajtrajška budeme na rázcestí  medzi Vovalonom a našim hlavným mestom Ragehornu." pomaly vysvetľoval pán ohňa. „Ako sa to mesto volá?" Obaja kurátori sa na seba pozreli a nechali ma čakať. Nakoniec sa znovu ozval Theodos. „Jeho meno sa nevyslovuje od tej strašnej tragédie. Celé je to ešte veľmi čerstvé. Ubehlo sotva 16 rokov od ich vraždy."  Obzrel si ma a popohnal svojho koňa aby mi dal najavo, že skončil s odpovedaním na moje otázky. Druhý fér však stále klusal vedľa mňa. Rozhodla som sa ho zapojiť do rozhovoru. „Povedz mi o nich. Ako sa volali a aký boli?" Mlčal. Moje slová zmizli v konároch stromov, ktoré sme obchádzali.