Ragehornský dedič (Férska sága)

49.

Theodos

Všetci sme sledovali ako sa jasná hviezda svojou rukou načahuje po Siorinu smrteľnú dušu a trhá ju na kusy. Namiesto nej jej vracia kus žiare, ktorá jej bola kedysi odobratá a právom vždy patrila. Nesmrteľnosť utkaná zo samého života. Aby sa mohla stať opäť férkou musela zomrieť a jej smrteľná duša byť zničená. Okolo nich sa niesol smiech niekoho ďalšieho. Niekoho kto pomáhal Katarovi uskutočniť celý plán. Prizeral som sa ako moju spriaznenú angire, moju družku zabíja a tým ničí aj kúsok zo mňa. Môj krik nič nezmenil. Tarron s Renom sa postavili vedľa mňa a znášali moje muka spoločne so mnou. Po dlhej dobe som bol zraniteľný a cítil veci, ktoré som si už dlho nedovolil.

Keď Salia skončila, pustila jej telo, ktoré jemne dopadlo na zem. Za pár sekúnd som už stál pri jej tele, vyčaroval portál a preniesol nás späť na nádvorie centra Vovalonu.

Položil som svoju družku na chladnú zem a študoval jej črty. Pár sekúnd neskôr sa na nádvorie premiestnili aj všetci z ostrova Downbrook. Zmenila sa. Uši už nemala viac guľaté, ale špicaté ako každý fér. Bledá jemná pokožka, dlhé prsty a pery ružové ako čerstvo rozkvitnuté ruže. „No tak, prebuď sa. Siora, prosím." prosil som ako malý chlapec.  Pred zrakom svojich poddaných som padol na kolená a prosil ženu, mi bohmi prisľúbenú a vybranú, aby sa mi vrátila.  Biele vlasy mala belšie ako ten najčistejší sneh, ktorý čerstvo napadol na sklo, ktoré odrážalo jeho čistú žiaru. Bola dokonalá. Nieže by predtým nebola, ale teraz z nej vyžarovalo všetko čo predtým bolo hlboko v nej ukryté a čakalo na príležitosť sa predrať von.

V pozadí som započul Orymov hlas a kroky, ktoré smerovali našim smerom. „Čo si jej urobil?" zahrmel Orym. „Siora!" Do cesty sa mu postavil Tarron s Renom. „Ustúp!"

Pod mojimi rukami sa začala prebúdzať opäť k životu. Počul som ako sa jej rozbúšilo srdce do rytmu toho môjho. Krv jej kolovala v tele a zohrievala bunky jej nádherného tela.  Netušil som ako veľmi mi jej pohľad chýbal kým sa na mňa nepozrela. Bolo to však iné. Niečo nebolo v poriadku. Jej pohľad bol chladný a naše puto bolo prekryté niečím čo som nedokázal identifikovať. „Siora." vydýchol som jej meno. Zmätene sa na mňa zahľadela, ale stále neprehovorila. Posadila sa a prezrela si svoje nové telo. Skúmala uši, pokožku, ruky, nohy... Vyzerala zmätene. „Si v poriadku? Ako sa cítiš Siora?" vyzerala zdravo. Vyzerala viac ako zdravo. Bola mocná a nádherná. Jej mága z nej priam sršala. Silou ktorou vládla ako človek sa nedala porovnať s tým čo som teraz v nej zacítil. Mágia ňou prúdila akoby nikde inde nepatrila. Bola jej nekonečnou studňou.

Jednou vetou mi zmietla úsmev a nádej. „Prečo ma tak oslovuješ?" Keď sa prebudila zo sna pozrela na mňa a odstúpila. Zdesenie a pohŕdanie v jej pohľade ma zranili ako šípi zaryté v mojom srdci. Čo sa to do riti deje?

„Ako to myslíš? Si Siora. Dcéra Valaeryho a moja..."

zastavil som sa a prezrel si ju ešte raz. Ona netuší kto je.

Nemá potuchy kto som ja a ani čo sa stalo.

„Vieš kto som?" v nádeji vyslovená otázka bola veľkou chybou. Kiežby som tie slova radšej nikdy nevyslovil.

„Nie." Ozvena v mojej hlave mi hučala hlasnejšie.

„Vieš čo je vtipné Theodos, pán ohňa a kurátor Vovalonu? Aj tak o ňu prídeš. Spôsobom aký ani ty nebudeš môcť napraviť. Stačí sa iba dívať." Katar vedel čo sa stane. Tušil to a nechal ma utopiť sa v tom.

Ostatní sa prizerali ako sa mi rúca svet priamo pred očami. Moja družka, moja angire nevie kto som.