Ragehornský dedič (Férska sága)

2.

Ležiac na tráve sme diskutovali ešte najbližšiu hodinu. Počas tohto času som naberala sily na to čo nás čakalo potom. Od jazera, približne 6 km, sa nachádzal obrovský strom s veľkými žltými listami. Bol jediný tohto druhu v širokom okolí. Už niekoľkokrát sme bežali po tréningu smerom k nemu namiesto zvyčajnej trasy cez dedinu na trh.

Moja večne usmievavá priateľka, ktorej sa teraz cez tvár tiahla veľká vráska (naznačujúca starosti) sa postavila prvá. „Skryjem knihy a môžeme vyraziť."

„Ako rozkážete lady." Okamžite som si vyslúžila škaredý pohľad po ktorom nasledovala nadávka nehodná jej slovníka. Vlastne nehodná kohokoľvek slovníka. Kým som sa nezoznámila s Cassiou nemala som sa komu vyrozprávať. Každý sa ma stránil a úprimne otec ma málokedy púšťal z dohľadu. Priateľstvo s ňou mi pomáhalo zamestnávať svoju myseľ, nútila ma robiť všetky tie dievčenské veci, ale najdôležitejšie, dovolila mi pri nej zabudnúť na život, ktorý som žila. Spoločne sme snívali o tom aké by mohlo byť všetko iné, keby sme vyrastali niekde úplne inde. Avšak nemohla som jej vždy povedať pravdu. O mojich snoch. O féroch, ktorý v nich tancovali uprostred slnkom zaliatych sieni plných hudby a jedla. O tom ako každý večer som zaspávala s myšlienkou, že niečo je so mnou zle. Nepatrila som tam. Akokoľvek som sa snažila zapadnúť do tohto života, nedarilo sa mi to.

Po tom ako sme dobehli ku stromu som potrebovala pauzu na polapenie strateného dychu. Viem, že moje zručnosti so zbraňami sú chatrné oproti ľuďom so špeciálnym výcvikom, ale aj to málo čo som pochytila pri krátkom výcviku od Valaeryho som rada, že dokážem Cassiu naučiť základnú obranu. Beh nám pomáha udržať nás v kondícii pri možnom úteku. Už celé mesiace predlžujeme našu trasu aby sme zvládli bežať čo najviac  a toto bol náš rekordný čas.

„Neverím, takto rýchlo sme to hádam nikdy nezabehli." vydrala zo seba Cassia.

„Je to náš rekord. Nabudúci týždeň..." počas vety ma vyrušil zvuk vychádzajúci spoza stromu. Tvárou v tvár som sa ocitla čiernemu vlkovi. Jeho prvá črta z mnohých, ktoré ma ohromili bola nadpriemerná veľkosť. Zuby trčiace mu z papule by ma vedeli roztrhať za niekoľko sekúnd. Striebrosivé oči ma prepaľovali až do duše a naznačovali, že ak sa pohnem, zabije ma.

Moja priateľka si evidentne ešte neuvedomila situáciu okolo nás a začala ma napomínať. „Vieš aké je neslušné načať vetu a nedokončiť?"

„Cassia, nehýb sa!" skríkla som. Nechápavo ku mne pristúpila a po pár krokoch si všimla vlka zízajúceho priamo na mňa. Ona však nevnímala môj rozkaz a postavila sa predo mňa ako by ma chcela chrániť. Na to vlk už zareagoval vrčaním. „Čo to do horúceho pekla robíš?" spýtala som sa tichým napätým hlasom.

„Siora, chcem aby si sa na tri otočila a bežala čo najrýchlejšie za tvojím otcom." Povedala rozhodne bez toho aby spustila vlka z dohľadu.

„Ani mi nenapadne ťa tu nechať." 

„Siora, prosím"

„Nie!" už som začala naliehať aj ja. V tom z sčista-jasna čierny vlk svojim mohutným telom odsotil Cassiu z môjho dohľadu a mňa priklincoval k zemi. Vdychoval moju vôňu ako keby sa ju snažil zapamätať. Ostala som paralyzovaná jeho striebrosivými očami. Netuším prečo som ostala voľne ležať bez pudu na útek. Z neznámeho dôvodu som vedela, že ma nechce zabiť, ale po tom čo následne urobila moja priateľka som si nebola istá, či nezabije ju. Ohromnou rýchlosťou vymrštila 4 dýky smerom ku vlkovi. Každá z nich zasiahla cieľ s presnosťou, ktorú by som nedokázala napodobniť ani ja. Kde sa to naučila?

Zvuk vychádzajúci z vlkovej papule prezrádzal, že ho viac vyprovokovala ako zranila. No usúdil, že nie sme hodné sa stať jeho večerou. Krok po kroku smeroval hlbšie do lesa aj so 4 dýkami v jeho boku. Po pár metroch sa otočil a poslednýkrát upriamil na mňa svoj pohľad. Myslím, že keby vedel v tej chvíli rozprávať, povedal by mi niečo dôležité. Avšak iba sa otočil a  odkráčal smerom medzi stromy.

„Čo to do pekla malo znamenať?" dožadovala som sa odpovede od priateľky kľačiacej na zemi. „Okamžite mi vysyp kde si sa to naučila! Čo ti to napadlo sa postaviť predo mňa? Mohol ťa zabiť!"

Jej prostá odpoveď ma zasiahla. „Aj teba."

Zízala som na ňu ešte niekoľko minút. „Ja som nikto." vydýchla som.  „Ty si lady z Pellbrouku. Mňa keby zabil nič sa nestane."

„Tak nehovor. Ani netušíš aká si ... ." v polke vety sa sekla. Bola som pripravená ju konfrontovať ďalšími nadávkami, no zastavila ma jedným mávnutím ruky. Kde sa to v tom dievčati odrazu vzalo. Ešte pred pár minútami to bolo jemné dievča zo zámku, ktoré sa obávalo krvavého mesiaca a dorazu sa tu zjavila nebojácna žena, ktorá sa postavila vlkovi aby ma chránila. Ešte k tom s takou presnou muškou. „Na nič sa ma nepýtaj. Vieš kde sú knihy schované. Skoč si po ne a choď domov Siora. Uvidíme sa budúci týždeň." Zodvihla svoj plášť, ktorý si predtým odložila pod strom a vybehla smerom k zámku. Keby som sa na tie knihy netešila celý týždeň, nevrátila by som sa ku jazeru. Po príchode domov som si v hlave prehrávala každú sekundu z udalosti pri strome. Nedávalo to zmysel. Odrazu ako keby bola úplne niekto iný.

„Mala si prijemný deň?" otec sa vrátil zo stajní, ktoré sme mali necelých 500 metrov od domu.

„Ehm, áno. Cassia mi požičala nové knihy." Vybľabotala som zo seba.

Bez toho aby sa otec na mňa pozrel sa rozhodol pokračovať v konverzácií.

„A ako vám išiel tréning s Cassiou? Naučili ste sa niečo nové?"

„Otec dnes sa chovala divne. Najprv bola ako zvyčajne ako ...ona. A keď sa objavil vlk, bola odrazu niekto iný." Strhol sa pri slove vlk. „ Čo si to povedala?"

„V lese. Pri žltom dube sa objavil obrovský vlk." Začal mi vypaľovať svojim pohľadom dieru do hlavy. Dožadoval sa celého príbehu. Vyhovela som mu. Keď som skončila, položil mi otázku, ktorú som nečakala, že by bol schopný sa spýtať. „ Prečo si ju neposlúchla?"

„Pro... prosím? Ty si nepočul čo som ti povedala? Bol obrovský! Nemohla som ju tam nechať."  

„Už nikdy sa tam nevrátite. Rozumieš?" čakal na odpoveď. Ja som avšak nemo zízala na muža, ktorý ma učil neutekať od problémov, ktorý ma učil, že naša sila je v tom ako sa zachováme v ťažkej situácii.

„Tak rozumieš?!" zhrmel svojim zlostným hlasom. Takéhoto som ho ešte nevidela.

„Kde budeme s Cassiou cvičiť? Krvavý mesiac je už o 2 týždne a jej sa znovu zdal ten sen."

„O to sa neboj, môžete cvičiť tu."

Lentak? Odrazu môžeme cvičiť tu? Začala som sa strácať v jedinýchdvoch ľuďoch, ktorím som doteraz rozumela. Vedela som, že na ďalšie otázky mineodpovie a taksom odkráčala do svojej izby.