Ragehornský dedič (Férska sága)

3.

Bola malá. Na väčšiu chyžu sme nemali prostriedky, ale mne to nikdy nevadilo. Otec mi ponúkol vlastnú izbu aby som mala ako také súkromie. Sivé steny, ktoré o niečo viac zväčšovali izbu, boli pomaľovane najrôznejšími znakmi. Rovnaké mala vraj aj Cassia v izbe ako ochranu pred férmi. Či fungovali ? Netušíme. Zažili sme 3 krvavé mesiace, ale pri každom z nich zmizlo dievča okolo 16-20 rokov. A teraz je to tu. Obe máme 19 a noc ktorej sa obáva každé dievča v krajine je už blízko.

Nasledujúce dva týždne prebehli ako zvyčajne, práca na statku, čítanie kníh a tréning s Cassiou u nás pri dome. Bola ostražitá, jej podivné chovanie ju evidentne vôbec neprešlo. Boj medzi nami bol omnoho intenzívnejší. Už som viac nemala pocit, že ja učím ju, ale ona mňa.  Počas toho dňa sa k nám občas pridal aj otec, ktorý nám ukázal niekoľko nových chmatov a ubezpečil sa, že uchopenie meča máme správne. Obaja moji blízky mi odrazu pripadali ako cudzinci. Niečo sa deje a ja nemám najmenšie potuchy čo.

Noc pred dňom, ktorého sme sa všetci obávali som sa rozhodla navštíviť svoju priateľku. V čiernom plášti ako noc a s dýkou v ruke som sa vykradla do temných uličiek smerom k zámku. Po ceste som narazila na pár ožranov smerujúcich z trhu, ktorý bol nonstop otvorený. Takým spôsobom sa zachoval ako taký peňažný zisk v meste. Nie každý mal čas nakúpiť všetko potrebné cez deň a preto sa mnohí vyberali na nákupy večer. Ruch na námestí mi zariadil nepozorovaný prístup ku zadnej hradbe cez, ktorú som sa už dávnejšie naučila dostať. Čupiac na hradbe sa mi začal vánok pohrávať s vlasmi, ktoré mi trčali spod kapucne.  Biele vlasy... po kom som už len zdedila biele vlasy? Nebol čas premýšľať nad zbytočnosťami ako bola táto. Blížili sa stráže a mne ostali približne štyri minúty aby som vyliezla na časť zámku kde mala Cassia izbu. Pri lezení po kamennej stene sa mi ako obvykle niekoľko krát šmyklo. „Mala by som začať trénovať aj toto." zahundrala som si sama pre seba. Keď som sa konečne dostala tam kde som chcela, ostala som v šoku. Cassia kľačala pri stene s obetnými darmi pre bohov modliac sa prosebnú modlitbu. Na sebe mala svoje najkrajšie šaty a v rukách zvierala dýku celú od krvi. Robila pokrvnú prosbu!

„Čo to robíš? Nikdy nevieš čo si bohovia vypýtajú za pokrvnú prosbu!" zhučala som na ňu skôr ako stihla nakvapkať svoju krv na jedlo, ktoré doniesla ako obetu.

Udivene na mňa hľadela moja jediná priateľka „Ako..? Prečo si prišla?" .

„Chcela som sa uistiť ako sa cítiš, ale ako vidím stratila si úplne zdravý rozum."

„Cítim sa fajn, môžeš sa vrátiť domov skôr ako zletíš z toho okna a zabiješ sa." Klamárka. Ani v najmenšom nevyzerala fajn. Vtedy som si uvedomila, že ani jedna z nás nie je v poriadku.

„Pozri, zajtra to budem ja. Viem to. Zmierila som sa s tým..."

„To nemôžeš vedieť." prerušila som ju. Nemôže nad takým niečím premýšľať.

„Ale viem! Siora, ten sen mi bohovia neposlali nadarmo. Bolo to varovanie." Aj ja  som si už začala pripúšťať, že niečo na tom bude. No nedovolím aby mi odviedli jedinú priateľku, ktorá ma držala ešte pokope. Každý deň som sa cítila prázdnejšia a len ona mi pomáhala sa udržať na nohách. 

„Nedovolím aby ťa odviedli. Rozumieš? Nedovolím aby si odišla a ak sa pokúsia ťa vziať, budem tu."

„Nie, nebudeš. Chcem aby si bola doma, v bezpečí s tvojim otcom." nasledoval hlboký povzdych, „Nesmú ťa vidieť za žiadnu cenu."

„Prečo znova rozprávaš ako keby by niečo uchádzalo. O čom rozprávaš, samozrejme, že budem tu."

„Prečo to nemôžeš urobiť pre mňa. Aspoň raz." ani na sekundu sa nenechala odbiť.