Ragehornský dedič (Férska sága)

4.

„Je mi to ľúto drahá." Bolesť v jeho hlase znela presvedčivo. Aj on mal určite Cassiu veľmi rád. Všetci ju mali radi. Bola milá, prívetivá a ku každému bez ohľadu na pôvod sa chovala úctivo a s pokorou. „Nezaslúžila si takto skončiť."

„Zajtra sa o tom všetkom porozprávame, dobre? Prosím, choď si ľahnúť. Skôr ako urobíš niečo nepremyslené a hlúpe." Vedel to. Vedel čo plánujem urobiť.

„Ľúbim ťa, ale nezastavíš ma."

„Je to samovražda, duchovia strážiaci kamenné brány ťa zabijú skôr ako sa stihneš priblížiť."

„Už to nejak vymyslím." naliehavosť v mojom hlase zintenzívnela, „jednoducho musím sa pokúsiť ju nájsť a priviesť späť."

„Dcéra moja, ale to je nemožné. Vieš, už 16 rokov sa ti snažím povedať ako to vtedy bolo. Chcem aby si si to vypočula." Obzrela som na les za mnou. Niekde tam ju teraz vlečú ku vstupu do ich ríše. „Prosím." Opätovne ma žiadal. Ako dlho sa asi snažil sám seba presvedčiť aby mi konečne povedal o tej noci?  Prikývla som na znak súhlasu. Je čas si vypočuť jeho verziu príbehu, ktorú mi tajil 16 rokov. 

Po vstupe do chalupy som zaujala miesto na prázdnej stoličke kde som ho pred niekoľkými hodinami nechala stáť.

„Pred 16 rokmi som ako každý večer zašiel do lesa na lov sov. Vieš, že ich perie ma cenu zlata.  No tá noc bola iná. Niečo viselo vo vzduchu a mňa čoraz viac les ťahal hlbšie ako som mal vo zvyku zájsť. Keď odrazu vedľa mňa sa objavila žena, mala dlhé hnedé vlasy a krásne modré oči. Oči ako máš ty. Keď upriamila na mňa svoj pohľad, takmer sa mi zastavilo srdce. Bola férka, ale dieťa, ktoré mi podala v tú noc do rúk bolo ľudské. Povedala, mi aby som ťa chránil. Vraj raz ťa bude svet potrebovať a musíš byť pripravená na prekážky, ktoré ťa postretnú. Stihla ešte dodať niečo o tvojom návrate, ale tomu som veľmi nerozumel" V tom momente som sa rozplakala. O čom to rozpráva? Ako mi toto mohol tajiť? „Vravel si, že si ma našiel v studni."

„Trpezlivosť moja drahá, ku všetkému sa dostanem. Podala mi ľudské dieťa s očami féra a snehovo bielymi vlasmi. Už vtedy som vedel, že mi zmeníš život. Poslala ma k najbližšej studni a povedala aby som ťa v nej ukryl do úsvitu slnka. Potom sa strhla obrovská víchrica. Posledné čo si pamätám je vysoký tieň, ktorý vytiahol strieborný meč posiaty čudnými znakmi a zarazil jej ho priamo do srdca. Potom som utekal ku studni ako mi kázala a spustil ťa vedrom až ku dnu." Počas jeho rozprávania som úplne zabudla dýchať a zmätok v mojej hlave sa zdvojnásobil do takej miery, že som netušila či dokážem počúvať ešte viac. „ Prečo si mi to nikdy nepovedal, až doteraz? Mala som právo to vedieť."

„Bál som sa, že by to zmenil tvoj pohľad na mňa. Vedela si, že nie som tvoj otec no milovala si ma ako otca. A ja ťa tiež milujem ako vlastnú. Urobil som všetko aby som ťa chránil a nechcel som riskovať, že..."

„Neprestala by som ťa ľúbiť."

„Videl som ako zabili ženu, ktorá mohla byť tvoja matka. Nepomohol som jej."

Až vtedy mi to udrelo do hlavy. Moja matka. Tá žena, nie žena- férka, mohla byť moja matka a teraz je mŕtva. Pri pohľade na starca plačúceho pri mojej stoličke sa mi rozochvel hlas. „Nemal si jej ako pomôcť. Bola férka. Keby sa vedela obrániť, urobila to."

„To neospravedlňuje moje jednanie."

„Keby si neušiel spolu so mnou, boli sme všetci mŕtvi. Vrátane mňa."

Vytiahol si z vrecka starú  dotrhanú vreckovku a poutieral si slzy.

„Teraz už to vieš. Nemohol som ťa nechať ísť pomôcť Cassii. Ten tieň pred 16 rokmi pravdepodobne hľadal teba. Mal som ťa chrániť a moja dohoda s Cassiou bola jednoznačná..."

„Počkať čože?! Aká dohoda?" teraz už som kričala.

„Ja... keď som počul o Cassiinych snoch vedel som, že si prídu po ňu a pri pohľade na to ako sa vy dve máte radi... Nemohol som ťa nechať vystaviť sa nebezpečenstvu. Minulý rok som sa s Cassiou osamote pozhováral a povedal jej odkiaľ si sa tu vzala. Dohodli sme sa, že sa ťa pokúsime dostať od dosahu férov v tú noc čo najďalej." Znovu som zabudla dýchať. „Neušla len preto aby som ja ostala tu? Nezachránila sa aby som ja mohla ostať v tomto dome?"

„Siora, pochop. Urobila t.o lebo jej na tebe záležalo. Vedela čo ju čaká a keď sa vtedy postavila medzi teba a toho vlka skoro nás prezradila."

Všetko postupne začalo do seba zapadať. Féry dokážu svoju podobu meniť na zvieratá kedykoľvek sa im zamanie. Ozýval sa mi hlas jednej ženy z trhu, ktorá nám často rozprávala príbehy od čarodejníc z krajiny neďaleko nás. „Bol to fér. Akoto že mi to nedošlo už vtedy."

„Správne. Pokúsila sa zabrániť aby ťa spoznali. Netuším kto si Siora, ani odkiaľ pochádzaš a prečo si pre nich dôležitá. Viem len, že ťa mám držať v bezpečí."

„Myslím, že je čas na môj odchod." dodala som stručne. Už som nevládala spracovávať viac informácii.

Neveriacky na mňa hľadel. „Počúvala si ma? Chcú ťa pravdepodobne zabiť. Je zázrak, že ťa dnes vystopovali."

„Keby ma chceli zabiť už som mŕtva. Ten vlk, teda fér, ma oňuchal. Vedel by ma veľmi dobre vystopovať, no bola som mu ukradnutá." Vo vnútri svojej duše som tušila, že to nie je pravda. To ako sa na mňa pozeral niečo znamenalo.

„To čo si mi dnes povedal ma ešte viac utvrdilo, že dokážem prejsť cez kamennú bránu. Pochop ak tá žena bola naozaj moja matka, mám v krvi aj férsku krv. Brána by mala pustiť. Aj keď to neviem s istotou." Valaery iba krútil hlavou na znak úplného nesúhlasu s tým čo sa chystám urobiť. Vyskočila som na nohy a začala si baliť všetko čo mi padlo pod ruky. Starec nemo čakal kým skončím. Nedokázal sa ani len pohnúť z miesta dokým som k nemu nepristúpila zahalená od hlavy po päty v čiernom plášti, ktorý mi daroval počas zimného slnovratu. Taška visiaca na mojom pleci mu prezradila, že môj odchod neodložím už ani o minútu.

„Dávaj na seba pozor dcérenka. Nikdy som netušil, že sa tohto dňa dožijem."

„Tohto dňa?"

„Keď sa rozhodneš odo mňa odísť." utrel si ďalšie slzy, ktoré mu stekali  po lícach ako vodopády.  

„Neopúšťam ťa. Odchádzam zachrániť priateľku, ktorá si zaslúži žiť. Zaslúži si tu vládnuť a byť tu pre ľud, ktorý ju zbožňuje. Už zmizlo príliš mnoho dievčat."

„Chápem, no aj tak. Prosím nezabudni veriť svojmu srdcu nie zmyslom. Občas vedia človeka riadne oklamať."

„Ľúbim ťa." To bolo posledné čo mu šepla do ucha predtým ako som ho poslednýkrát objala a rozbehla sa v ústrety osudu o ktorom som netušila nič.