Ragehornský dedič (Férska sága)

44.

Theodos

„Ren?" vošiel som do svojej pracovne a uzrel priateľa zavaleného v papieroch z Vovalonu, ktoré bolo nutné vybaviť. On jediný bol za každých okolností ochotný ma zbaviť tejto nekonečnej práce. Pri tóne môjho hlasu jemne nadvihol obočie, premeral si ma pohľadom a zamyslene skonštatoval: „Tuším nedopadlo to podľa plánov." To si sakra píš, že to nedopadlo dobre. „Je to tak očividné?" Pristúpil som k oknu a sledoval sneh padajúci za oknom. Mal som rád tento hrad. Jedine mráz z tohto mestečka dokázal schladiť prúd ohňa, ktorý mi koloval telom a večne všetko rozpaľoval. Na svete som mal iba dvoch priateľov, ktorým som sa mohol zdôveriť so všetkým a práve som stál oproti jednému z nich kvôli smrteľnej žene, ktorá sa mi zapísala do duše a ani o tom nevie.

Ren odložil papiere, ktoré podpisoval v mojom mene a po pár sekundách strávených v tichu sa mi prihovoril: „Nie je to náš boj, Daris. Ešte je čas to odvolať."

„Nie je? Pokiaľ je v tom zapletená ona, je to aj môj boj Ren. Na to nezabúdaj." podotkol som trochu ostrejšie.

„Dobre, rozumiem ti. Chápem z akého dôvodu to chceš urobiť, ale riskujete všetko prečo naši predkovia zomreli. Mier s Katarom bol ťažko vydobytí a kvôli smrteľníčke, ktorú nik nepozná je hlúposť to zahadzovať. Thessalia je naša princezná a ja budem za ňu bojovať po tvojom boku do posledného dychu, ale stále myslí ľudským srdcom. Je rozumné mu načúvať aj keď je smrteľné?" Čo hovoril dávalo z malej časti zmysel, ale či je človek či fér, stále sa rozhodla pre cestu do Downbrooku. Riskovať, že by sa tam rozhodla odísť sama neprichádzalo do úvahy. Kým som však stihol reagovať už sa po schodoch rinuli k nám hlasné búchania Cassiných topánok o kamenné schody. Nestačili dnes dva nepríjemné rozhovory? Evidentne nie.

Zabúchala na dvere a sama sa pozvala dnu. „Ako ti pomôžeme?" spýtal som sa neutrálne bez toho aby som sa na ňu pozrel. „Chceš tam vziať aj Tarrona?" Táto, žena sa s ničím nezahadzuje a ide priamo k veci. „Úprimne premýšľam nad tou voľbou."

Pristúpila k nám o niečo bližšie a zavrela za sebou dvere. „Prosím,snaž sa pochopiť Sioru. Pred mesiacom bola obyčajné dievča a dorazu pred ňou kľačia dvaja féry a tvrdia o nej, že je mŕtvy dedič krajiny o ktorej doteraz nevedela, že je súčasťou. Potom je tú jeden alpha samec, ktorý jej hučí blbosti do hlavy a kým sa spamätá už ju zvádza iný. Och a nesmiem zabudnúť na pocit viny z toho ako odsúdila iné dievča na smrť tým, že zachránila priateľku." zhlboka sa nadýchla, „Prepáč ak som príliš hrrr, ale tá žena sa trápi. No a aby nebolo málo, práve trénuje s Niyanou, ktorá z nej určite vymláti dušu." Viac som počuť nepotreboval. Vyletel som z pracovne a zamieril si to priamo na tréningové námestie.

Siora

Nevedela som povedať či cítim viac bolesť po tých úderoch do môjho brucha alebo hrdosti, ktorú som stratila už po prvých sekundách kedy ma Niyana zrazila k zemi. Jedno som jej musela uznať. Bola skvelá bojovníčka na blízky útok. Ren so mnou zaobchádzal ako v rukavičkách a nik iný by som mnou nechcel trénovať. Okrem Tarrona a Farryna, ale tí by po mne nehodili ani palicu, takže ona bola jasná voľba. Vystrela som si stuhnutý chrbát a postavila sa na nohy. „Nikdy nesmieš poľaviť na obrane nôh. Inak jediný úder a stratíš rovnováhu. Čím bližšie ich budeš mať pri sebe tým rýchlejšie ťa trafím." napomínala ma. Bez slova som opäť zaútočila, ale márne. Lakťom si ma posunula dopredu a druhou rukou mi vykrútila rameno do neprirodzenej polohy. Zakričala som a padla opäť na kolená. Viac sa sústreď. Viac sa sústreď.

„Zajtra odchádzame a toto tam chceš predviesť? Stačí, že sa ti postaví jeden burkon a si mŕtva." podotkla stroho. Nemusela som ju, ale jedno som jej musela uznať. Nech už som pre ostatných bola čokoľvek, ona ma stále vnímala rovnako. Bola som pre ňu otravný smrteľný červ, ktorého musela strážiť. „Snažím sa." zadýchane som jej odpovedala. Bola to pravda. Naozaj som sa snažila ju zasiahnuť, ale jej rýchlosť a mrštnosť sa nedala len tak okabátiť. Napravila si pokrčenú tuniku a s opovrhnutím mi pozrela do očí: „Takto tam všetci zdochneme a bude to len tvoja chyba." V tom momente som si spomenula na Cassiu prikovanú na palube lodi, na Theodosov vystrašený pohľad keď sa zobudil vedľa mňa a videl ma krvácať. Nebudem viac slabá a bezmocná. Nesmiem dovoliť aby sa v Downbrooku niekomu čokoľvek stalo. Zdvihol sa okolo nás vietor a z mojich rúk sa rozhoreli dva mohutné plamene. Zaútočila som prudko na jej hruď a kým sa stihla vyhnúť mojej letiacej päste, už som ju podkopla na čo ona spadla k okraji námestia. Horiacimi päsťami som ju udierala do stehna a ramena. Potom som si avšak všimla na jej tvári bolestivý výraz a prestala som. Pri pohľade na jej popáleniny som ustúpila o pár krokov. Čakala som, že mi vynadá, alebo prinajhoršom hodí po mne meč. Ona sa však postavila a povedala niečo čo by som od nej nikdy nečakala: „Dobrá práca. Predsa nám len na niečo budeš."

Do toho nám vstúpil Theodos a rozzúrene si nás obe premeriaval. „Ty." zasyčal smerom k svojej služobníčke a bývalej milenke. „Čo si myslíš, že tu robíš? Ako si si dovolila prísť sem a trénovať s ňou?"

Niyana sa vyľakane pozerala na svojho pána. Ešte som ju za tú krátku chvíľu čo sa poznáme takto nevidela. Naozaj vzbudzoval strach a rešpekt. Jeho postoj pripomínal nehybnú a pevnú skalu s vražedným pohľadom. Postavila som sa pred ňu a nahnevane sa zahľadela do jeho očí. Tak veľmi som sa hnevala. Na neho, na Tarrona, na Farryna, ale predovšetkým na seba. Všetka tá nahromadená energia potrebovala ísť von. „Bol to môj nápad, ja som ju zavolala na tréning. Potrebovala som si vyčistiť hlavu a ona jediná so mnou nezaobchádza ako s detskom alebo krehkou vázou." Opätoval mi svoj rozzúrený pohľad, ktorý jemne zmäkol. „Si smrteľná a tým pádom si pre nás príliš krehká aby s tebou Niyana takto trénovala." V tomto to všetko bolo zaseknuté. Moja smrteľnosť. „Prečo je moja ľudskosť taký problém?"

„Prečo? Prečo? Túto otázku nemyslíš vážne!" prehrabol si vlasy. „Problém je, že je príliš jednoduché ti zlomiť väz, vraziť dýku do hrude a to už vôbec nechcem myslieť na to ako tvoje ľudské telo rýchlo umiera. Nedokážem sa zmieriť s myšlienkou, že niekto by ti mohol niekto neprimeranou silou ublížiť a nebudeš sa schopná zahojiť. Tak mi prepáč, že sa ťa pokúšam ochrániť najviac ako sa len dá." zadýchaným hlasom dokončil svoje posledné myšlienky, ktoré vyslovil do ťažkého vzduchu, ktorý sa otočil okolo nás. Je pravda, že sa medzi nami niečo stalo a pocity, ktoré prežívam pri ňom som nikdy necítila. Tá príťažlivosť je prirovnateľná k silnému magnetu, ktorý nás tlačí k sebe zakaždým keď sa jeden od druhého vzdialime. Páľava búriaca sa mi v žilách pri každom jeho dotyku, pohľade ma zakaždým ohromí. Vedela som čo musím urobiť. Podišla som k nemu a jemne ho objala okolo krku. Ani som si nevšimla kedy Niyana odišla a my sme osameli. Objal ma svojimi mocnými rukami okolo pása a s ponorenou tvárou do jeho krku som dokázala lepšie nasať vôňu dreva a vanilky, ktorá bola pre neho ž typická. „Prepáč mi. To s Niyanou aj Tarron. Uvedomujem si, že sa mi snažíš pomôcť, ale je pre mňa ťažké sa na neho pozrieť a nevidieť to všetko čo odo mňa očakáva. Nie som ten za koho ma považujú s Farynom. Som len Siora." nežne priložil svoje pera na moje čelo a ja som pochopila, že mi je odpustené. „Bojím sa toho čo sa stane v Downbrooku. Čo ak sa nám nepodarí to dievča zachrániť? Ak sa niekomu niečo stane potom... Potom ..." nedokázala som tu vetu vysloviť. Nič nešlo podľa plánu a už zajtra sme mali vyraziť na ostrov monštier, ktoré nemali zľutovanie nad nikým. Do toho všetko okolo Tarrona, Farryna, kráľovstva a mŕtveho dediča. „Zajtra tam pôjdeme spolu. Chápem, že všetko musí byť pre teba mätúce a nové. Uvedomujem si, že aj so mnou to nie je určite jednoduché, ale ver mi keď ti poviem, že som ťa príliš dlho hľadal na to aby mi ťa teraz vzali. Takže navrhujem takýto plán." utrel mi z očí pár stekajúcich sĺz. „Nebudeme teraz myslieť na nič z toho čo tu zanechávame, dobre? Sústredíme sa na to ako to smrteľné dievča zachrániť a keď sa vrátime, potom to všetko nanovo otvoríme. Ako taká skrinka."

Prikývla som na znak súhlasu. „Ako skrinka."