Ragehornský dedič (Férska sága)

37.

Po našom krátkom rozhovore sa Cassia rozhodla ísť pozrieť na okolie hradu, ktoré som už osobne dôverne poznala. Ja som sa naopak pokúšala zdriemnuť vo svojej obrovskej posteli, ale nech som sa snažila akokoľvek nedalo sa mi. Stále som premýšľala nad vecami, ktoré sa okolo nás diali a nevedela som čo robiť sama so sebou. Mala by som riešiť Katara keďže aj s dneškom nám ostávalo do splnu už iba sedem dní. Dosť dlho na to tu ostať a dosť málo na návrat do Pellbrouku. Namiesto týchto starostí som celé hodiny premýšľala nad Theodosovým správaním, očami, telom a .... STOP. Musím sa zastaviť, pretože toto nikam nebude viesť. Od nášho príchodu do Vamaru som s ním prehodila sotva pár slov a naozaj som si priala aby to tak ostalo. Po tom všetkom čo nám s Orymom urobil, čo mi povedal a ako ma okamžite zavrhol som nemala chuť ani v najmenšom mu odpustiť a to aj napriek jeho pohotovej záchrane. Celú situáciu ešte viac skomplikovala Cassia s jej ústretovosťou voči týmto férom, ktorých nie len, že tolerovala, ale prišlo mi až mala rada. Chcela som aby bola so mnou, na mojej strane a pokúsila sa mi pomôcť kontaktovať Oryma, na ktorého som si počas hodín strávených v posteli ani nespomenula. Fňukaním a premýšľaním nad mojim hostiteľom nijak tento čas efektívne nevyužijem. Rozbehla som sa k dverám rozhodnutá zopakovať svoj návrh, ktorý by mi mohol pomôcť do budúcna.

Našla som ho sedieť v pracovni spolu so svojim pánom preberať sa vo veľkom množstve papierov. Jediný pohľad na Theodosa a znova som pocítila jeho telo na svojom. Jeho zuby sa mi pomaličky zarývali do pokožky a vo mne rástlo napätie. Mágia sa mi v žilách búrila ako najdivokejšie more aké tento svet uzrel a prehlbovaním aj do tej najmenšej bunky môjho tela sa mi vpísala do kostí. Vnútro mi spaľovali plamienky ohňa a roztápali všetky moje zábrany s myšlienkami až do chvíle kedy odrazu prišla spŕška ľadového dažďa vlievajúceho sa mi do žíl. Krv sa mi upokojila a telo sa vrátilo do normálu, ak sa to tak dalo nazvať. „Potrebuješ niečo?" prehovoril na mňa študujúc môj vzrušený pohľad.

„Rada by som sa Renna niečo opýtala ak smiem."

Prudko sa nadýchol a odstúpil od stola o niečo ďalej. Videla som na ňom nervozitu, ale z čoho? „Niečo s čím by som ti mohol pomôcť aj ja?"

„Rada by som aby ma Ren trénoval bojovať." Snažila som sa sústrediť na Rennovu tvár zatiaľ čo Daris zazeral na priateľa so zamysleným pohľadom plným otáznikov. „Ak by si dovolila rád by som ťa učil aj sám."

„Nie, vďaka. Radšej by som trénovala s ním." svojou úsečnou odpoveďou som ho určite pobúrila. Pán ohňa by sa mal naučiť, že nie každý bude skákať ako on píska.

„Ak to nebude vadiť Theodosovi rád ťa budem trénovať."

„Výborne tak sme dohodnutý." venovala som mu rýchli a úprimný úsmev. Ak by bolo všetko inak možno by z nás mohli byť aj priatelia. „Môžeme začať dnes, alebo máte veľa práce?"

„Už dnes?" zabehlo mu.

„Áno. Nechcem premrhať čas ak mi rozumieš a stále máme pár hodín kým zapadne slnko."

„Tak čas na náš rozhovor si nenájdeš, ale na trénovanie s ním áno?" vstúpil do konverzácie pán ohňa a samozrejme som si vyslúžila aj sarkazmus v jeho hlase. „Rozdiel je to, že ja sa s tebou nechcem rozprávať." ja sa v tejto ríši hádam naučím aj klamať, „Nechcem byť v tvojej spoločnosti a nechcem aby si sa mi plietol do cesty. Už som ťa raz varovala."

„Siora prečo ma neustále odstrkuješ." Urobil krok mojim smerom a ja som cúvla do dverí. „Chcem sa s tebou iba porozprávať."

„Budem ťa čakať za 15 minút na západnej časti hradu. Videla som tam malé námestie perfektné na trénovanie." zvrtla som sa a odpochodovala späť do mojej izby pripraviť svoje oblečenie a telo na to čo ma čakalo.