Ragehornský dedič (Férska sága)

19.

V celom šírom okolí nebolo nikoho. Spoločnosť nám občas robili malé vtáčiky, veveričky a nejaká tá srna. Všetkých sme nechali na pokoji. Jedla bolo nabaleného ešte na 5 dní. „Volali sa Eroan Torren a Orbelia Mornelis." Tvrdý úder do hrude. Ich mená ma zasiahli ako šíp. „Pamätám si asi všetky vojnové legendy o nich. Boli jedny z najmocnejších férov, aký kedy chodili po tomto kontinente. On obdarený zemou, vodou, vzduchom a ona si niesla v srdci ducha so spaľujúcim ohňom." Kradmým pohľadom som zavadila o Theodosov chrbát. Niesol sa v sedla ako pravý kurátor. Pevné telo, žiadny náznak únavy či vyčerpania. Meč sa mu hompáľal po boku a bol pripravený ho kedykoľvek použiť. „Niektorí tvrdili, že boli najlepší panovníci aký kedy zasadli na Ragehornský trón. Boli dobrí, ale keď potrebovali vedeli byť aj nemilosrdný a spravodlivý. Férom sa pod ich vládou darilo viac ako 4000 rokov. Každý kto mal možnosť ich poznať bol poctený do konca života. Riadili všetko s myšlienkou na lepší svet. Samozrejme našli sa aj taký, ktorý neuznávali ich vládu." Určite mal na mysli Katara. „Orbélia totižto vždy rešpektovala ľudí, na rozdiel od férov z Downbrooku a kvôli tomu sa v histórii odohralo niekoľko ich nezhôd. Pred 250 rokmi pretiekol pohár a strhla sa vojna, ktorá ako už vieš skončila nerozhodne. Nikto sme to nechápali. Katar dokázal poraziť dvoch najmocnejších férov a ešte k tomu ďalších päť pánov, ktorý do špiku kostí pretekali mágiou. Dohodol sa mier a približne pred 200 rokmi začal Katar unášať dievčatá z ľudskej ríše. Orbelia kvôli tej dohode veľmi trpela. Zároveň dlho si želali vytúženého potomka, ale z neznámeho dôvodu sa im nedarilo. Jedna legenda hovorí, že sa kráľovná Orbelia modlila ku hviezdnej bohyni aby jej pomohla počať potomka. Myslím, že sa volala Salia." Prestal hovoriť aby sa pozrel či ho počúvam. So zatajeným dychom som ho poprosila aby pokračoval. „Rok na to sa im to podarilo. Približne pred 19 rokmi sa im narodilo férske dieťa, ktoré ale následne do pár dní zomrelo. Nikto nechápal z akého dôvodu. Po tejto udalosti sa uzavreli do hradu a nikoho tam nepúšťali. Mali svoje vyhradené služobníctvo, ktoré nikdy nevychádzalo z hradu. Ich žiaľ sa hnal naprieč krajinou cez všetky panstvá. Smútili sme všetci." Odrazu som sa strhla. Ako som ho počúvala neuvedomila som si, že sa zošmykávam z sedla. Okamžite som sa narovnala a venovala môjmu spoločníkovi veľavravný pohľad- som v poriadku a teraz pokračuj. „O pohlaví a mene mŕtveho nasledovníka sa nikde nevedelo. Jediný féry, ktorí aspoň niečo vedeli boli po celú dobu zavretí s nimi na hrade. Počas ich slabosti sa zbehli všetky supy a začali rozkrádať krajinu. Vtedy si Eroan povedal dosť. Tri roky sa snažili ich všetkých zbaviť, až nakoniec sa nejakým zvláštnym spôsobom dostali do hradu a všetkých ich tam povraždili. Niektorí ich priatelia prežili, ale od hanby, že nedokázali ochrániť svojho kráľa s kráľovnou ušli pred hanbou, ktorá ich tu prenasledovala. Niektorých zazreli pri Botharských lesoch. Vyhýbajú sa panstvám aj hlavnému mestu, ktoré je od vtedy úplne opustené. Všetky poklady, domy a zlato sú na svojom mieste. Našou úlohou kurátorov, je zároveň strážiť toto mieste aby ho nemohol nik vyplieniť. Každý rok sa striedame v posielaní našich mužov ku hraniciam."

Potrebovala som počuť viac. Určite to nebolo všetko. „Ako ich našli?"

„Koho myslíš?" zamyslel sa nad mojou prudkou otázkou. Ja som nepočúvala jeho slová, ale priam hltala. „Eroana a Orbeliu." Ich mená ma ešte niekoľko minút pálili na jazyku.

„Myslíš kráľa Eroana a kráľovnú Orbeliu." opravil ma. Netušila som, že sú na túto tému taký citlivý. „Na čo ti to je?" Zastavili sme. Počas toho počúvania som si ani neuvedomila, že slnko už dávno zapadlo. Theodos zoskočil z koňa a podišiel ku môjmu. „Už je tma, nie je bezpečné cestovať takto neskoro." podal mi ruku aby mi pomohol zoskočiť z koňa. Pozrela som sa na Oryma, ale ten už od nás odvracal pohľad. Zoskočila som vedľa jeho nastrčenej ruky. „Ďakujem, ale zvládnem sa dostať z koňa aj sama." O krok ustúpil aby mi dal priestor a bez slova odišiel zbierať drevo, kým Orym vybaľoval deky na spanie. Rozhliadla som sa okolo seba. Nachádzali sme sa na čistinke nad ktorou sa týčili špicaté hory dosahujúce takmer do neba. Musela som sa pozrieť poriadne aby som sa uistila, že sa nedotýkajú hviezd. Pár metrov od miesta kde boli vyložené deky si pokojne tiekla rieka. Za mojim chrbtom som pocítila teplo a keď som sa otočila už uprostred čistinky horel oheň. „Nemohol si ho zapáliť svojou mágiou a nechať horieť?" vedeli presne komu som sa prihovorila. „A nepredviesť sa pred tebou? To nie je môj štýl." Žmurkol mojim smerom. Prevrátila som oči a vrátila sa ku rieke. Začala som si umývať ruky, tvár a krk. Nahmatala som si dve hrčky, ktoré sa mi stále pomaličky hojili. V hlave som sa vracala k Orymovým slovám o kráľovi a kráľovnej Ragehornu. Aj my ľudia sme počuli o nich rôzne legendy, ale žiadna nepochádzala z tohto sveta. Naši panovníci si tradovali príbehy o féroch, ktorý ich navštívili. Nikdy im nedali pocítiť neprávo, strach či krutosť. Avšak pred 250 rokmi ich prestali navštevovať a z ríše férov prichádzali samé krvilačné a nenásytné bytosti, ktoré si zotročovali a zabíjali ľudí. Dve rasy, spoločná história a aj tak sa nenávideli. Kým mi kvapky zmývali pot z tváre snažila som sa ukľudniť svoje myšlienky.