Ragehornský dedič (Férska sága)

32.

Mamin hlas vychádzal z neobývanej izby na konci kráľovského krídla. „Musíš to pre mňa urobiť. Čoskoro prídu a ja neviem ako inak ju ochrániť."

„Tým, že jej vezmeš jej nesmrteľnosť nič nevyriešiš." sykla na ňu žena stojaca pri nej. Nie len tak obyčajná žena, išlo o čarodejnicu so žltými očami.  „Nič jej nevezmem, pretože keď dospeje, Salia jej ju opäť vráti. Od teba potrebujem iba aby si ju znovu privolala a o ostatné sa postarám už sama." Naliehala ďalej kráľovná. O hviezdnej bohyni Salii som už počula. O áno, s Farrynom sme čítali rôzne legendy a jedna tam bola aj o nej. „Zahrávaš sa s ohňom kráľovná. Ak sa to rozhodneš urobiť maj na pamäti, že všetko ma svoju daň a v budúcnosti môže niekto za to draho zaplatiť."

„Nepoučuj ma Ekela, viem, poznám riziko." Odrazu sa hradom niesol ďalší krik. Teraz sa to už šírilo aj na schodisku. Mama vybehla z izby a narazila priamo do môjho malého telíčka. „Mami!"

„Thessalia?" pozrela sa smerom ku schodom kde sa objavil náš kráľ bojujúc proti slizkým potvorám. „Eroaaan." skríkla. „Dostaň ju z hradu!" zaznel jediný rozkaz. Mama ma zodvihla na ruky a niesla ku bočnému točitému schodisku vedúcemu na záhradu. „Poď Ekela, potrebujem aby sme sa dostali do lesa. Ihneď!"

Bežali sme cez biele námestie smerom k najbližšiemu lesu kde bol zároveň aj jediný funkčný portál do ľudského sveta. Sledovalo nás približne 15  zúrivých burkonov a žltooká čarodejnica postupne strácala dych. Nedokázala udržať krok s nesmrteľnou a tak sa rozhodla postaviť sa im priamo medzi nás. My s mamou sme bežali ďalej až kým na nás nevykúkala zo zeme zlatá klietka. „Thess potrebujem aby si tu na mňa počkala, dobre? Pôjdem pomôcť Ekele a vrátime sa po teba. Len buď úplne porichu." zavrela dvere od klietky a priložila mi prst na ústa. „Ako špión?"

„Presne hviezdička, ako špión. Ak by sa, ale k tebe niekto cudzí chcel priblížiť, použi svoju mágiu a zabi ho." Zabiť ho?

Zobudila som sa celá zadýchaná a spotená. Cítila som sa slabo a ledva som si dokázala sadnúť na posteľ, ktorá bola odrazu trochu iná. Kým som sa stihla poriadne porozhliadať, už na mne ležala moja priateľka. „Siora!" zafunela mi do krku. „Pre všetkých Bohov, ktorý existujú ďakujem. Si hore!" Pokúsila som sa ju objať rovnako silno ako ona mňa, ale bolesť v rebrách a bruchu mi to veľmi neumožňovala. „Ak ma ešte raz takto objímeš, možno to bude naposledy." zasmiala som sa. „Prepáč. Och len sa tak teším, že si konečne hore. Liečiteľ tvrdil, že po tom čo si stratila toľko krvi je to normálne, ale mne nepríde normálne stráviť 3 dni v bezvedomí. Najhoršie bolo keď ma sem Theodos nechcel pustiť." „Čože?" prekvapila som sa. „Nikoho sem nechcel pustiť okrem liečiteľa. Dva dni pri tebe sedel ako pes a dnes ráno sa mi ho konečne podarilo presvedčiť." Údivom som sa pozerala na moju priateľku, ktorá mi tu tvrdila, že fér, ktorý ma dourážal do rohožiek, sa staral natoľko, že nás zachránil. „Nech už je to akokoľvek, som šťastná, že si v poriadku Cassia. Keby sa ti niečo stalo..."

„Ale nič sa nestalo. Vďaka tebe a jemu." ukázala na dvere priamo za jej chrbtom. „On tam stojí?"

„A čo si čakala? Že ma sem pustí len tak. Poviem ti, ten chlap je tvrdohlavejší ako ty a to je už čo povedať. Keby ho stretla pani Marsová zbláznila by sa. Ty sama si jej dávala čo to do tela." usmiala sa.  „Vidím, že sa ti dostal pod kožu."

„Je fajn. Hlavne preto, že nás zachránil. Keď ti poviem všetko čo sa stalo, ..."

„Myslím, že to nebude potrebné slečna Cassia." Prerušil nás už mne známi hlas. Vstúpil do izby v tmavomodrej tunike a prepaľoval ma svojimi sivými očami. Nechcela som na neho pozrieť, pretože moje zmiešané pocity na jednej strane kričali : ten kretén ťa využil, provokoval a urazil, ale na druhej: zachránil ťa, vrátil sa tam a pomohol tebe aj Cassii. „Dali by ste nám prosím minútku?" úprimne sa pozrel na priateľku sediacu pri mojich nohách. „Nie Cassii, prosím. Môžeš zostať." prosebne som jej vysielala signály aby nás nenechávala samých. „Prepáč, Siora." povedala nervózne. „Už odchádzam, ale potom sa stretneme pri večeri." Večeri? Koľko bolo vlastne hodín? Hľadala som hodiny v miestnosti, ale žiadne sa tam nenachádzali. „Mali by sa porozprávať skôr ako sa nachystáš a pôjdeme dole za ostatnými." začal prvý.

„My dvaja sa nemáme o čom porozprávať. Povedala som ti, že ak sa mi znova postavíš do cesty, zabijem ťa."

„To je presne to o čom by sme mali rozprávať." pristúpil k mojej posteli. Pomohol nám, to áno, ale nedokážem zabudnúť na toho kreténa, ktorý z neho bol. „Chcem sa ti ospravedlniť za to všetko." Mohol to myslieť úprimne, či ďalšie jeho hry? Nemienila som sa nechať znovu napáliť. „Ja ti toto divadielko nežeriem Theodos. Ďakujem ti za to čo si pre Cassiu a mňa urobil, ale nič sa na veci medzi nami nemení. Bol si hulvát, využil si ma proti Orymovi a nazval ma jeho rohožkou." znovu sa do mňa vlievala už známa horúčava, ale odmietala som počúvať svoj rozum. City ma spaľovali až do korienkov. „Najprv si sa nám vtrel na výpravu a po prvom konflikte si ma dourážal a Oryma skoro zabil." okej, teraz to už naozaj pálilo. „Nechcel som ho zabiť, iba vážnejšie zraniť."

„Pfff, to má byť ospravedlnenie?" Zhlboka sa nadýchol a prehrabol si vlasy. „Vieš čo? Nie! Toto nemá byť ospravedlnenie. Vôbec neľutujem, že som toho smrada skoro upálil a vieš prečo? Zaslúžil si to! Keby som vedel, že nie je schopný ťa aspoň trochu ochrániť nikdy by som nedovolil aby si s ním cestovala sama. To bol aj dôvod prečo Tarron a Niyana vás mali sledovať." Toto nemohol myslieť vážne. „Nebola to vôbec jeho chyba, pretože sama som sa im vzdala. Tak ho tu láskavo neočierňuj" zvýšila som hlas aby som mu dala najavo, že už sme na veľmi tenkom ľade. „Čo si to povedala?" šokovane na mňa hľadel. Chvíľu som mala pocit, že v jeho očiach som zahliadla kúsok bolesti, ale to bola hlúposť. Tento tvor nemal pocity okrem hnevu a nenávisti. „Ja som sa vzdala. Chcela som aby bol v bezpečí, pretože ak by Katar zistil prečo tam prišiel, určite by taktiež porušil dohodu o miery." v tom momentne som sa chytila za ústa. „Ty si porušil mier! Čo bude teraz s nami? S našou krajinou?"

„Našou?" začudovane reagoval na moju poznámku. Túto situáciu musím rýchlo zachrániť, lebo evidentne Tarron dodržal svoje slovo. Z čoho som samozrejme mala nesmiernu radosť a bola tu možnosť vrátiť sa domov spolu s Cassiou. „Myslela som vašu a moju."

„Nikto nič nezistí, pretože som to zariadil tak, že akoby tá loď ani neexistovala. Žiadny dôkaz, žiadne podozrenie."

„Čo teraz urobí s rituálom? Ostáva len pár dní." nevedela som si ani predstaviť čo by mohlo teraz nasledovať. „Netuším, ale úprimne je mi to jedno kým ste vy dve tu, v bezpečí." Stále stál pri mojej posteli pripravený zniesť ďalšie urážky. „Keď už hovoríš tu, kde je to tu?" Podal mi ruku: „Poď." Jeho teplá nastrčená ruka ma hypnotizovala a ja som mala chuť ju prijať, čo by samozrejme nebolo rozumné.

Hodnú chvíľu som váhala a nakoniec som sa postavila a obišla ho aj s jeho rukou. Keď som okolo neho prechádza prišlo mi, že sa ho to dotklo, ale kým som stihla na to zareagovať už bol znovu neutrálny. Odhrnula som ťažké závesy a uvidela krajinu celú pokrytú snehom. Bolo uprostred leta takže mi to nedávalo veľmi zmysel. Videl, že si nad tým lámem hlavu, tak mi konečne prezradil kde sa to nachádzame. „Sme vo Vamare, zimné mesto Vovalonu."