Ragehornský dedič (Férska sága)

6.

Kým som si pokúsila odpovedať, už pri mne stála  tmavá vysoká férka a ťahala ma smerom na záhradu.

„Musíš byť hladná. Hľadala som nejaké vhodné jedlo pre teba. Dúfam, že ovocie máš rada." mrmlala mi po ceste ako ma ťahala za sebou cez ďalšiu a ďalšiu sálu plnú kvetov. „Hou, môžeš ma pustiť?" Pokúsila som sa jej vytrhnúť z pevného stisku. Tá má ale silu.

„Ty nie si hladná?" kým som stihla namietnuť ozval sa môj utrápený škvŕkajúci žalúdok. „Tak vidíš. Padne ti to dobre. Orym mi prikázal aby som na teba dozrela kým bude preč. Dúfam , že chápeš keď ti nedovolím opustiť toto miesto. No bola by si hlúpa keby si teraz odišla. Tvoj sladký pach sa bude niesť lesom ešte pár dní a kým vyštveme všetkých škriatkov, ktorých si nalákala takisto určitý čas potrvá. Narobila si nám tu riadny rozruch." zachechtla sa.  Mohlo to byť úprimné, ale veľmi som jej neverila. Všetci féry majú svoj šarm, ktorý neskôr zneužijú na usmrtenie koristi. „Netuším prečo ťa zachránil, väčšinou  takých ako ty necháme zomrieť už hneď prvý deň, ale si tu." Tu som sa zabrzdila. Vedela som to. Ľudí buď zabíjali osobne, alebo ich nechali napospas čomukoľvek smrtiacemu tam vonku. Nemala som ani v najmenšom chuť pokračovať s tou ženou. Bola oblečená v tmavomodrých róbach, ktoré dokonale ladili  k tmavej pokožke a čiernym vlasom. Priam na nej žiarili. Jej pôvab avšak nenaznačoval, že aj vnútro jej nesmrteľnej duše je rovnako krásne. Tieto bytosti svojimi božskými vzhľadmi dokázali veľmi dobre zlákať človeka a prinútiť sa im podvoliť. Príbehy starej ženy z trhu hovorili o féroch, ktorý si z ľudí často robili otrokov, alebo ich zabíjali pre potešenie. Viem, že existujú dobrý aj zlý féry. No nech už boli títo akýkoľvek stále to boli nesmrteľné bytosti, ktoré sa počas svojich dlhých životov nudili a radi sa zahrávali s ľuďmi pre zábavu. Nesmiem spadnúť do týchto ich hier. Maj oči otvorené a dýky pripravené. Opakovala som si neustále v hlave.

„Nemusel ma zachraňovať. Ak to mám brať ako službu, zabudni. Nikomu som sa o nič neprosila. " pokúsila som to povedať čo najostrejším tónom. Podľa jej reakcie sa mi to evidentne nepodarilo.

„To určite. Proti trom močiarnym škriatkom by si vydržala možno tak päť sekúnd. I keď s tvojimi tenkými nohami možno dve. Mohli by sme prosím sa ísť už najesť? Nepotrebujem aby mi Orym vytkol, že som nebola schopná ťa nakŕmiť a prezliecť do čistých šiat." Pozrela som na svoje šaty a okamžite som pochopila prečo ma chcú prezliecť. Bola som až po lakte celá od blata. Pod stromom musel byť močiar alebo niečo podobné. „Teda ak sa nechceš prezliecť okamžite. Ten pach je horší ako rozkladajúca sa mŕtvola. Musíš ho predsa cítiť aj ty" Ó áno, cítila som to aj ja. Bolo to rovnaký smrad, ktorý sa niesol dedinou za Samom, keď sa ma pokúšal nahnať do senníka. Sotila som ho medzi prasatá. Celý od blata sa mi to snažil odplatiť a keď sa nahol, že ma už dobehne prudko som zabočila doľava. Padol rovno ku košom kde sa rozkladali mŕtve myši a mačky, ktoré umreli pod rukou domácich. Neskutočný  zápach a teraz som nevoňala o nič lepšie.

„Netreba, myslím, že to prežijem." O čo tejto férke ide? Najprv naznačí, že ona by ma nechala v kľude umrieť a teraz sa snaží aby som sa cítila dobre?

„Nebuď hlúpa. Poď, nájdeme ti niečo čisté skôr ako každý na panstve sa z teba povracia."

Nechala som sa odviesť cez polku zámku do obrovského šatníka. Každý kúsok visiaci na vešiakoch bol kráľovský skvost. Steny hrali všetkými farbami a ja som od nich nemohla odtrhnúť oči. Vždy sa mi šaty páčili. Aj tie čo nosila Cassia, ale na mňa boli príliš dievčenské. Potrebovala som pracovať a v nich by som nedokázala ani jazdiť na koni. Pohyb v nich bol pre mňa príliš obmedzený. Podišla ku ľavej časti dokiaľ vytiahla jedny z prvých hneď od steny. „Tieto by ti mohli padnúť." Podala mi šaty a ja som pri nich zabudla na celý chaos v ktorom som sa ocitla. Boli nádherné.   Ich bledomodrá farba pripomínala  letnú oblohu počas horúcich dní. Boli dlhé a celé z hodvábu. Po oblečení som si všimla, že rukávy sú jemne priesvitné a celý ich strih ma urobil pôvabnejšou. Nikdy som sa na seba nepozerala ako na ženu. Nepotrebovala som si zvýrazňovať krivky tela, ani nič podobné.  No teraz pri pohľade do zrkadla som musela uznať, že šaty robili ženu ženou. Dlhé biele vlasy sa mi vlnili po šatách ako jemná prikrývka. Keď bolo jej dielo hotové, plesla rukami od radosti a zvolala: „Páni, ako skutočná férka! Tvoje vlasy a tieto šaty sú až príliš vražedná kombinácia. Keby ťa takto uzreli aj ostatní kurátori, čo to trepem, hociktorý iní féry jasné, že by po tebe skočili ako po dobrom víne."

Kurátori? To mal byť ako kto? Zamračila som sa na ňu najviac ako sa mi dalo a vyslúžila som si iba jej smiech, ktorý nás sprevádzal ku jedlu ešte dlhé minúty.

Na hlavnom stole bolo toľko jedla, že by to dokázalo nasýtiť celú našu dedinu.  Dostali sme sa na záhradu v ktorej sa týčilo niekoľko mramorových  sôch a kvetináčov plných kvetov. Slnko na ne dopadalo a mne to pripadalo ako malý kúsok raja. V strednej časti bol vymramorovaný obrovský kruh. Po jeho okrajoch sa nachádzali stoly plné voňavého a šťavnatého jedla. Tie vône by sa nedali prirovnať k ničomu ľudskému čo existovalo na druhej strane brány.  V strede celého kruhu bolo prestretých približne 8 stolov a na jednom vrchu už sa občerstvovalo niekoľko férov.

Moja spoločníčka mi ponúkla miesto vedľa nej a ja som ho neochotne prijala. Keď nebudem robiť problémy, možno ma nechajú v pokoji odísť. Cassia! Musím čo najrýchlejšie odísť!

„Tak, keď už znova voniaš, no ... ako človek, rada by som sa ti predstavila. Volaj ma Elmyra. Som dobrá priateľka Oryma a jedna z kurátorov našej ríše."  Čo to do horúceho pekla znamenalo? Kurátor? Orym bol zjavne fér, ktorý ma sem doniesol.  Postrehla môj nechápavý pohľad a začala mi zhruba vysvetľovať ako sa veci v ich krajine majú. Ich ríša je rozdelená na dve veľké časti. Na jednom menšom ostrove Dawnbrook žije panovník Katar. On vládne tzv. zlým férom, ktorí by sa mi vraj uráčili maximálne podrezať hrdlo. Potom je tu ich rozsiahla krajina Ragehorn. Kedysi mu vládol panovník so svojou družkou. Ich radcovia, ktorí im zároveň pomáhali spravovať jednotlivé dvory a panstvá ich ríše sa na nazývali kurátori. Avšak jedného večera bol ich kráľ spoločne s jeho kráľovnou zabitý a trón ostal bez následníka. Tri roky pred ich vraždou sa im narodil potomok, ktorý mal jedného dňa usadnúť na trón. Avšak tesne po narodení toto dieťa odrazu zomrelo. Niektorí tvrdia, že smrť ich jediného dieťaťa spôsobilo oslabenie kráľovstva, ktoré niekto využil proti nim. Do dnešných dní sa nevie kto ich zavraždil. Najstarší kurátori sa rozhodli ísť po stopách morén, ktoré mohli odhaliť pravdu čo sa v tej noci stalo. „No nik sa z  nich už nevrátil. Moji rodičia spolu s Orymovimi boli medzi nimi. Po ich odchode sme boli vyhlásený za nových kurátorov. Ja a Orym sme najmladší kurátori. Ostatný boli vymenovaný už desiatky až stovky rokov dozadu po veľkej vojne keď  mnoho  férov padlo kvôli mieru v ktorom si teraz máme možnosť nažívať."

„Kto sú to morény?" Už len to meno vzbudzovalo vo mne zvedavosť. Museli toho veľa vedieť keď sa za nimi všetci vydali po informácie.

„Ochsamozrejme. To nemôžeš vedieť. Sú to pradávne bytosti vidiace minulosť,prítomnosť i budúcnosť.Ich zjav je vraj tak ohavný, že každému komu sa ukážu v pravejpodobe okamžite zomrie. No to sa nestalo už stovky rokov. Väčšinou ich vidíme v podobenejakého strachu, ktorý si nesieme v srdci a ..." Po vstupe Oryma do záhrady okamžite stíchla a rozbehlasa ho objať. Na prvý pohľad by niekto povedal, že sú milenci, ale nebola som si tým istá.