Ragehornský dedič (Férska sága)

21.

Polku dňa som sa starala o zlatovlasého féra, ktorému sa z neznámych príčin nechceli hojiť rany. Našťastie sa liečivý proces neskôr naštartoval a kým slnko sa stihlo vyhupnúť najvyššie, sedeli sme opäť na koni. Predtým som ešte pristúpila ku kobyle na ktorej predtým jazdil Theodos a zložila z nej všetky veci. Jedným slovom som ju poslala smerom odkiaľ sa vrátila a ja som presne vedela čo si pán ohňa pomyslí keď ju nájde doma. Sám odišiel a myslím, že to bolo to najlepšie rozhodnutie. Tí dvaja sa nevedeli poriadne vystáť a po poslednom incidente by to bolo ešte horšie. Jedlo a ostatné užitočné veci sme si rozdelili, zbalili a boli pripravený na odchod. Akonáhle sa naše kone rozhýbali smerom od posledného miesta kde som ho videla, cítila som v sebe prázdno. Nedokážem vysvetliť kde presne, ale ten pocit tam bol a hlboko.

Aj keď sa Orym snažil vyzerať v pohode videla som na ňom hanbu, ktorú si mlátil o hlavu. „Nemusíš sa cítiť zle."

Nepozrel sa na mňa. „Ako môžeš také niečo povedať. Nedokázal som ťa ochrániť ani pred týmto kreténom, ako ti mám pomôcť proti Katarovi." Toto ho nesmelo trápiť, keď si bude nahovárať, že je slabý, bude ním.

„Nesmieš takto premýšľať! Spoločne to zvládneme. Verím, že tvoja vnútorná sila mi pomôže viac ako si myslíš. Zabudni na Theodosa. Už nikdy sa ním nebudeme musieť trápiť." pokúsila som sa o úsmev. Neúprimný a bolestivý. Dostal sa mi pod kožu viac ako som chcela. Kone nás viedli húštinou, ktorá sa rozprestierala po okrajoch rieky. Každý jeden raz keď sme sa zastavili po vodu som mu pomáhala s nosením a ostatnými vecami ako pravý spoločník. Najprv mrmlal, že som žena, ale keď pochopil, že nemá na výber ostal ticho. Po vlkovom odchode mu stúpla nálada a ja som si začala priznávať všetko čo sa v noci stalo. Mali by sme sa o tom porozprávať, ale ani jeden z nás tu tému nevytiahol. Zjavne po tom čo sa stalo s Theodosom sa k nej ani tak skoro nevrátime.

Večery sme strávili príjemnými rozhovormi o mojej rodine, o tom ako si ľudia mysleli, že ma Valaery uniesol čarodejniciam, o tréningoch s Cassiou, o mojom prvom love a podobne. Pozorne počúval a keď som povedala niečo vtipné, zasmial sa. Na oplátku mi on vyrozprával vojnové príbehy, ako ho školili na kurátora a ako s Elmyre provokovali škriatkov v južných lesoch. Samozrejme, že to nemohlo dopadnúť dobre. Počas incidentu sa tam primotali aj nejaký venrikovia (temné stvorenia ukrývajúce sa pod čiernym plášťom, z ich úst vypľúvali lepkavú kyselinu na oslepenie každého kto sa k nim priblížil, veľmi radi napodobňovali čarodejnice a preto sa naučili aj zopár kúziel temnej mágie- nebezpečný!), ktorý ich celých poopľúvali kyselinou. Uvedomovala som si aké to bolo nebezpečné, ale na tej predstave ako ich opľúva mátoha v čiernom plášti som sa nemohla prestať smiať. „Mám rád tvoj smiech." líca mi zahoreli červeňou. Už naozaj dlhú dobu som sa takto nepýrila.

Musím sa pokúsiť zmeniť tému. „Koľko vám bolo keď sa to stalo?" potrebovala som to vedieť aby som si vedela predstaviť prirodzený rast férov (kedy sa ešte hrali ako deti).

Hlboko si povzdychol. „To mohlo byť keď sme mali približne.... 16 rokov. Boli sme ešte veľmi malé deti. Náš rast sa zastavuje približne v 22. roku života a odvtedy sme takýto krásny." Poukázal na svoju tvár a ja som sa musela opätovne zasmiať. „Na hore nosa by som ťa naozaj netipovala." Schmatol ma do náručia a začal prudko točiť vo vzduchu. „ Tak hore nose hej?"

Medzi smiechom a plačom som začala kričať. „Prosím pusti ma. Veď sa povraciam." neprestával. „Orym pre všetkých Bohov zlož ma ak nechceš mať na sebe moju večeru." Pomaličky ma položil na zem a mne doznieval smiech. Pred západom slnka sme vedľa kukuričného poľa našli menšiu opustenú chatku. Tesne pri nej sme založili oheň a čerstvo ulovený zajaci sa nám opekali. „Ešte budú zajaci, o akej to večery hovoríš?" počudoval sa. Aj keď ma položil na zem, z jeho objatia ma nepustil. Nechal jemne položené ruky na mojich bokoch a ja som znervóznela. Prešlo už pár dní od noci kedy sme sa na seba vrhli ako zveri. Nerozprávali sme sa o tom, nespomenuli sme naše spojené ústa a ani rozzúreného Theodosa. „Myslíš že bude v poriadku?" vyšlo zo mňa. Hlúpa otázka.

„Myslíš Darisa?" prikývla som. „On ťa pouráža, nazve ťa mojou rohožkou a ty sa ešte pýtaš či bude v poriadku?" Vyvalil oči a zosilnel svoje objatie. „Viem hlúpa otázka." To teda bola. Za celý ten čas od kedy sme sa stretli som si nemyslela, že Theodos by mohol byť taký krutý. Viackrát mi naznačil aký v skutočnosti je, ale nechcela som tomu veriť. Toľko zlých a krutých príbehov sa o féroch tradovalo, jednoducho som chcela sama sebe dokázať, že to tak nemusí byť. Jeho slova ma zraňovali ako šíp do hrude a neviem či mu ich niekedy budem vedieť odpustiť. Túžila som byť jeho priateľka. Orym ako dôkaz mi nestačil. Z neznámeho dôvodu som potrebovala pána ohňov aby sa prejavil ako dobrý priateľ. V tom momente by som prehodnotila moje rozhodnutie o pláne, ktorý sa mi vynoril noc pred odchodom a prijala ako svoj osud. „Máš veľké srdce Siora. Nezaslúži si tvoj súcit. Aj keď naozaj nemáš prečo s ním súcitiť. Nezaslúži si jedinú myšlienku, ktorú na neho mrháš." naklonil sa a naše pery sa spojili. Jeho bozk bol nežný a sladký. Jednu ruku zdvihol a priložil na moje líce. Jeho teplo a prítomnosť mi zapĺňalo to prázdne miesto, ktoré tam vlk po sebe zanechal. Nikdy mi nič nedal ani nesľúbil a predsa mi po ňom ostala obrovská prázdna jama, ktorú začala zaplátať Orymova pozornosť. „Počkaj." zastavila som nás. Ustúpila som o pár krokov aby som mala lepší výhľad na jeho smaragdové oči. Kým som mala možnosť niečo vôbec povedať začal prvý. „Prosím, neodstrkuj ma. Dovoľ mi si ťa získať." potrebovala som vedieť prečo. Nemohla som uveriť možnosti, že by jeden z veľa vážených kúratorov mohol mať o mňa, smrteľníka, naozaj záujem. „Prečo ja?" jednoduchá otázka.

„Tú otázku dúfam nemyslíš vážne." moje vzopäté ruky v bok mu značili, že som to myslela smrteľne vážne. „Je toľko vecí, ktoré na tebe zbožňujem. Najprv si ma ohromila svojou odvahou a odhodlaním zachrániť blízku osobu. O tvojej kráse sa hádam nemusím ani vyjadrovať. Tvoje oči, vlasy, tvár, telo..." nasledoval hlasný vzdych, ktorý sa mi ozýval v hlave. Prezrel si moje telo a pohľadom skončil na mojej zapýrenej tvári. Lačný pohľad dravca ma prepaľoval do špiku kostí. Ešte nikdy si ma takto neprezeral. Ak nerátam nemravného Sama, ktorý sa obzeral za každou sukňou v dedine. Čo je trošku irónia, keďže som sukne nenosila do momentu kedy som vstúpila do Orymovho sídla. „Neskôr som spozoroval v tvojich očiach, tú neskrotnú dravosť s ktorou si sa bránila pred Darisom a ja som pochopil, že nie si ako žiadna iná žena, ktorú som doteraz poznal. Mal som mnoho žien- urodzené aj neurodzené, ale ani jedna z nich by sa ti nedokázala vyrovnať. " spotené vlasy sa mi lepili na krk a biele pramene pri čele mi povievali v slabučkom vánku. „V momente keď som ťa videl pri jazere s ním som mal chuť to tam všetko zbúrať. Vedel som však, že súboj s ním by som prehral a tak som ťa nechal samú zistiť čo je zač. Nedovolím aby sa ťa dotýkal. Už nikdy. Prajem si ..." nahnal si do pľúc viac vzduchu. „Prajem si aby som ťa mohol mať iba pre seba."

Tentokrát som vedela, že jeho slová boli vyrieknuté úprimne a s dobrým úmyslom. Cítila som to z neho. Otázkou bolo či mu dokážem odovzdať svoje srdce tak ako on ho práve mne. Položil mi ho na podnos a čakal čo s ním urobím. Prázdne miesto sa jeho slovami z časti zaplnilo a moje rozhodnutie bolo jasné. Bez zbytočného vyjadrenia som podišla k nemu a hodila sa mu okolo krku. Pritiahla som si ho k sebe a čakala kedy mi bozk opätuje. Dlho som čakať nemusela. Oddávali sme sa vášnivým bozkom pod malou strieškou starého domu. Oheň nám v pozadí praskal a ja som začala cítiť horúčavu v každej časti môjho tela. Zmietala mnou túžba sa ho všade dotýkať. Zodvihol ma na ruky a bez toho aby ma musel opäť položiť na zem otvoril dvere.