Ragehornský dedič (Férska sága)

11.

Zhíkla som od prekvapenia. Ďalší kurátor. Za pár dni som mala možnosť už poznať troch. Tento však patril k tým starším a začalo to vyzerať, že sa do Downbrooku tak rýchlo nedostanem. Musím sa tam čo najskôr dostať, už mi ostáva iba 25 dní! „Teraz keď som sa ti predstavil bolo by neslušné neprezradiť svoje meno." Zavrel dvere, ktoré predtým bez milosti vytrhol. Vzduch tu bol stuchnutý a pavučín by som nedokázala zrátať ani na desiatich rukách.

„Siora." Obočie mu vyletelo dohora naznačujúc, že očakáva pokračovanie. „ Siora Quinmys."

„Tak Siora Quinmys. Vítam ťa vo Vovalone ." Jednou rukou ma prudko posotil do bočných dverí cez ktoré keď som prešla, objavila som sa  na okraji mohutného hradu. Bol vysoký a pripomínal mi kresbu z jednej rozprávkovej knižky. Okolo hradu sa týčili drevené stožiare so senom na vrchu. Žeby niečo ako alarm? Pokiaľ v ich krajine panoval skutočný mier, nepotrebovali by to. Pokúšala som sa zapamätať čo najviac o svojom okolí pre prípad, že by som to v budúcnosti potrebovala. Veľa som si však toho nestihla obzrieť, pretože po prvom kroku okamžite  ku mne pribehli ďalší féry, ktorí ma zdrapli za ruky a viedli dnu. Theodos – kurátor a ich pán sa so nezáujmom otočil a odkráčal iným smerom. Zvláštna povaha. Absolútne som sa v ňom nedokázala vyznať.  Vnútro hradu bolo obrovské. Všade po stenách viseli obrazy plne bojovníkoch v zbroji, ktorý pravdepodobne už nežili.  Kvety spolu so zlatými svietnikmi to tu zútulňovali. Toto bol niekoho domov. Zo zvláštneho dôvodu som sa tu cítila príjemnejšie ako u Oryma a to aj napriek faktu, že tam ma nik nezdrapil a neviedol ako otroka bohvie kam.  Hrubé červené koberce  mi spríjemňovali cestu do izby vo východnom krídle na najvrchnejšom poschodí.  Rámy okien dverí ba dokonca aj samotná posteľ bola vyrobená z masívneho dreva. Izba bola zariadená celkom luxusne do čierno-hnedo- červenej farby. Keby nebolo uprostred dňa určite by som bola schopná sa hodiť do tejto postele a prespať aj niekoľko týždňov. U Oryma som nedokázala tak poľahky zaspať. Svetlé tóny každého nábytku mi pripomínali ráno, kedy človek vstával a nabitý energiou sa postavil v ústrety novému dňu. Pristúpila som k oknu a pozrela som sa na krajinu za ňou. Bola obrovská. Až sa zdala nekonečná. Veľké mesto uprostred obkolesené lesmi a farebnými lúkami z tejto výšky pripomínalo oko. Sú všetky panstva takéto nádherne? Ak tieto miesta sú kúzelné, ako asi muselo vyzerať hlavné mesto celého Ragehornu. Pri otáčaní smerom ku dverám som narazila do tvrdého tela. Pozrime sa komu sa unúvalo prísť. Jeho oči sa vpili priamo do mojich  a čakali na ďalší krok. Čierne vlasy mu voľne zakrývali čelo. Ak očakával nejaký môj krok, tento asi nečakal. Bez opätovania pohľadu som ho obišla a naďalej obdivovala izbu. „Páči sa ti?"

Veľmi dobre na mne videl, že áno. Nepoznám nikoho kto by vedel povedať krivé slovo na tento zjav nazývaný izba. I keď veľa ľudí teda nepoznám. Otec sa ma vždy snažil držať od dedinčanov, pretože by to prinášalo problémy. Ani jeden z nás sa nepohol a ja som vedela na čo ho musím upozorniť. „On ma neprestane hľadať." Vedel koho mám na mysli. Nevedela som či je to pravda, ale začala som v to dúfať. Potrebujem sa dostať do Downbrooku.

„Nevrátila si sa k nemu. Povedala si, že si nechcela." Pozrel sa cez moje plece a zadíval sa na les, z ktorého sme nedávno vyšli.

„Je to pravda." Jeho prítomnosť ma privádzala do rozpakov. Konečne som si dovolila na neho poriadne pozrieť. Mocné telo bol iba zlomok jeho nadpozemskej krásy. Vzhľad anjela, ale pohľad diabla. Nikdy som nevidela žiadneho muža, ktorý by sa mu mohol vyrovnať, dokonca ani Orym. Čo to trepem, nikoho som nevidela krásnejšieho ako jeho. Tvrdé črty čeľuste mu pridávali na rešpekte, ktorý si už aj tak dosť vynucovali jeho oči a svaly. Oblečený v čiernej tunike sa opieral o stenu naproti mne. Musím sa ovládať, musím sa ovládať! „Ale to neznamená, že som to nemala urobiť. Bez neho sa nedostanem bezpečne do Downbrooku."

Obočie mu vystrelilo dohora a tento raz od úprimného prekvapenia. „Čo chce človek robiť v Downbrooku?"

„Nemusím sa ti spovedať. Keďže už viem kto si a čo dokážeš, prezradíš mi čo odo mňa ako očakávaš? Naozaj nemám veľa času a strácať ho tu naozaj nemienim."

„Dohodnime sa. Pri večeri sa porozprávame a ja ti prezradím ako mi môžeš splatiť prvý dlh."

„Nedalo by sa to ihneď?" naliehala som.

„Nie, prídem po teba o 7."

Ako povedal aj bolo. Predtým však prišla vysoká férka zahalená od hlavy po päty. Okolo šiestej mi priniesla krásne červené šaty so zlatými okrajmi pripomínajúce horúce plamene. Strih aj veľkosť mi padli ako uliate. Zvýraznili môj štíhli pás a plnšie prsia. Znovu som si pripadala ako žena. Nechápem prečo som doteraz šaty tak úpenlivo odmietala. Pohľad v zrkadle sa mi zastavil na mojich vlasoch. Mala by som si s nimi niečo urobiť. Povyberala som si z nich lístie s konárikmi. Vlasy som si vyčesala do hora a popri tvárovej časti som nechala skĺznuť iba dva tenké pramene. Bola som o niečo spokojnejšia. Približne takto sa obliekala aj Cassia a už viem prečo. Bolo to príjemnejšie ako plášť a kožené nohavice, ktoré zväčšovali môj zadok. Teraz už ostávalo iba čakať na Theodosa a nechať sa odprevadiť na moju „poslednú" večeru. Pokiaľ nenavrhne rozumný návrh   som ochotná si radšej podrezať hrdlo ako sa nechať vydierať. Cassia! Jej meno v mojej hlave mi pripomenulo za čo som prišla bojovať. Nesmiem sa vzdať! Ak Orym myslel každé svoje slovo vážne, nenechá to tak. Zistí čo sa mi stalo a nájde spôsob ako ma odtiaľto dostať. Treba byť len trpezlivá. Naivné. Spolieham sa na féra, že ma zachráni pred ďalším férom. Celá táto situácia sa viac a viac zamotávala.

Klop, klop. Veľmi dobre som vedela, kto stojí za dverami. „Pripravená?" Dopriala som si pohľad na Theodosa v tmavomodrom obleku a čiernej košeli. Vydrala som zo seba vzdych a dúfala som, že si ho nepostrehol. Žiadna reakcia sa nedostavila. Bola som v suchu.

Pripravená som teda určite nebola, ani zďaleka. „Záleží na tom?"

„Úprimne ani nie. Poď." Ponúkol mi rameno a ja som ho s veľkou neochotou prijala. Doteraz sa na mňa ani nepozrel. Z neznámeho dôvodu ma to trošičku ranilo. Orym zakaždým využil príležitosť a obzrel si ma. Nie ako človeka, ale ako ženu. Musím prestať byť márnivá, čo ma je po jednom nafúkanom férovi. Pre pána vetra som sa nikdy svojvoľne neupravila, ale na Theodosovi niečo bolo. Jeho prítomnosť vo mne vzbudzovala pocity, ktoré neboli na mieste. Never férskemu šarmu! Prikázala som si. Schádzali sme po kamenných schodoch smerom ku hlavnému vstupu keď som odrazu zakopla o svoje dlhé šaty a nebyť Theodosovho rýchlo reflexu určite by som si dolámala krk. Prudko si ma pritiahol k sebe a uvedomila som si, že sa čelom opieram o jeho tvár. Tento raz si ma už musel všimnúť. Pozrela som sa hore a v jeho očiach som uvidela záblesk nášho prvého stretnutia. Ustúpila som o pár krokov ďalej a keď som videla, že sám je ponorený vo svojich myšlienkach vytrhla som sa mu  a rozbehla smerom von.