Ragehornský dedič (Férska sága)

24.

Celý čas som cítila ako si ma pridržiava blízko hrude a hladí po bruchu. Do vlasov mi pohmkával nejakú melódiu a keď jednu skončil, začal ďalšou. V túto noc sa mi nič neprisnilo.

Po ďalších dňoch strávených v sedle sme konečne zastavili na konci obrovskej planiny kde fúkal nepríjemne silný vietor.  Každý večer sme si zaspávali v náručí a ja som sa rozhodla vypustiť z hlavy Elmyru aj Theodosa. Ani jednému som nič nedlhovala a keďže som sa s Orymom cítila príjemne, nemala som dôvod prečo si  ho odopierať.   Ostávalo nám 12 dní. Môj jediný spoločník zoskočil z koňa a ukázal na vrchol kopca. „Rád by som ti niečo ukázal." Nasledovala som jeho kroky na samí vrchol. Podal mi ruku aby som jednoduchšie vyšla a ja som ju ochotne prijala. Stáli sme na vrchole kopca a až teraz som pochopila, že krajšie miesto ako toto nikde nenájdem. Slnko mi oslepovalo zrak a rukou som si musela prikryť oči. No aj napriek ostrému svetlu som vedela všetko rozpoznať. Hory obkolesujúce dolinu pripomínali ochranné múry aby zachytili nežiadaných návštevníkov. „To už sme prešli Dainovou krajinou?"

So širokým úsmevom sa na mňa zaškľabil. Mal radosť, že túto nádheru môže opäť vidieť. „Máš skvelú pamäť. Áno, išli sme tesne po hraniciach s Vovalonom.  Rád by som ťa privítal..."

„V hlavnom meste." dokončila som vetu za neho. Tu žili. Niečo ma pichlo pri hrudi.

Kým sme zišli dole z hory, chvíľu to trvalo, ale stálo to za to. Celé mesto bolo obrovské. V strede sa týčil vysoký biely hrad   a okolo neho 5 kamenných menších námestí.  Kým sme sa, ale k nim dostali, prechádzali sme pomedzi domy a tenké uličky. Všetky budovy boli tak nesymetrické až to celé vydávalo krásny dojem a každá jedna bola opustená. Nikde nebolo počuť zvuk hrajúcich sa detí, nikde žiadna cudzia postava, žiadne zvuky hudby, jednoducho nič. Naše kroky boli jediné ozveny, ktoré sa šírili ulicami. V pamäti sa mi začali vynárať spomienky na toto miesto. Z kamenného okna som ho videla iba raz.

Deti? Počujem ďalšie deti! Potešila som sa.  Všetci sa hrajú zatiaľ čo ja trčím dnu celé dni. Naši ma tu zatiaľ neustále držia a čakajú kým vraj nejaká búrka prehrmí. Veď na oblohe nie je jediného mráčiku. Bolo skoro ráno a mne sa nejakým zázrakom podarilo vyliezť z postele a prebehnúť okolo spiaceho Farryna. Vždy sa mi páčil najviac zo všetkých, ktorý ma kedy strážili. Dokázal vodou napodobniť čokoľvek, čo  som chcela a zároveň ma učil vytvárať vlastné. Rodičov som počula v trónnej sále a mne sa naskytla nevídaná príležitosť. Dvere na hradnú terasu boli zamknuté. Odhrnula som si biele vlasy z čela a jediným pohľad stačil na roztopenie kľučky. Môj tichý smiech sa niesol chodbami. Vyšla som na slniečko a cítila som niečo krásne, ale neviem to pomenovať. Ako to len mama nazývala, oh, SLOBODA! Cítila som sa slobodne. V diaľke som sledovala domy medzi ktorými chodili féry hore dole. Celé mesto doslova žilo. Nahla som sa cez zábradlie a na jednom z námestí kde stála socha na poklonu zeme sa hral chlapec. Hnedé vlasy, orieškové oči a tmavšia pleť. Bol starší ako ja. Zakývala som mu na pozdrav a on slušne odkýval. Chcela som mu iba urobiť radosť. Vytvorila som okolo neho výr vzduchu a zafarbila ho plameňmi. Moje predstavenie sa mu asi nepáčilo, lebo sa rozbehol s krikom preč. Kým som stihla na neho zavolať, niečie ruky ma ťahali späť do hradu. Bola to jedna z maminých hradných dám.  „Pustite ma!" kričala som. Zastavila nás a kľakla si predo mňa. „Čo to vystrájate princezná, viete, že Vám váš otec zakázal chodiť von." Samozrejme, že som to vedela. Odkedy som sa naučila chodiť mi to prízvukovali. „Tessalia!" zahrmel mužský hlas. Už sa ku mne približoval muž s korunou na hlave a na jeho tvári sa objavila vráska starosti, teda tak ju volala mama. „Kráľ Eroan." uklonila sa slúžka. Kývol jej hlavou a zastal priamo predo mnou. Mala by som sa báť, ale nič z toho som necítila. Pohrávala som sa s plameňmi medzi mojimi prstami. „Povieš mi sama čo si vyviedla, ale mám zavolať mamu?" Dobre, teraz som sa začala báť.

„Počula som deti a na nádvorí stál chlapec. Iba som mu chcela urobiť radosť." previnilo som skrivila tvár. Vedela som dobre, že tomu pohľadu nedokáže odolať. Samozrejme sa tak aj stalo. Vzal si ma na ruky a pobozkal moje bohmi požehnané biele vlasy. Jeho zlaté s maminými hnedými boli také krásne a moje úplne bez farby. Nepáčilo sa  mi to.

„Vaša výsosť veľmi sa ospravedlňuje, dlho sme si čítali v noci a ráno som..." vyhabkával Farryn zo seba, ale uprostred vety ho otec prerušil. „To je v poriadku priateľu, nabudúce, ale treba byť ostražitejší a ty mladá dáma. Nabudúce neutekaj pred Farrynom." pokarhanie som znova schytala ja. „Potrebujem aby si našiel toho chlapca z nádvoria. Videl ju na terase." jeho kráľovský tón som milovala. 

Farryn mi venoval karhajúci pohľad a jedným úklonom vyjadril môjmu otcovi poslušnosť. „Akoby sa stalo pane." odkráčal. „A čo urobíme s tebou?" znovu mal svoje tmavomodré oči iba pre mňa. Jeho modrá bola ako studňa, iná ako moja či mamina. Naše oči sa skôr podobali moru.

„Kde je mama?" spýtala som sa. Poslednou dobou za mnou chodila menej a menej. „Chýba mi."

„Ideme ju pozrieť? Pred chvíľou skončila jednanie s vyslancom z Vovalonu." „Áno, poďme!" zvolala som nadšene. Určite odišla do svojho ateliéru. S posledným pohľadom na terasu som sa opýtala: „Ukážeš mi raz svoju krajinu? Vovalon, Herpentiu...?" „Už čoskoro hviezdička." och túto prezývku som priam nenávidela. Vietor okolo nás sa rozbúril a otec sa hrdelne zasmial. „Raz tu budeš panovať ty. Budú ťa oslovovať kráľovná a spoločne s kurátormi budeš riadiť všetko tak,  aby sa tvoj dvory a krajina mali dobre."  Z dolného poschodia k nám doľahol krik. Otec ma položil na zem a poslal za mamou do ateliéru. Rýchlim krokom bral schody po dvoch aby zistil čo sa deje. Začula som mamin sladký hlas, ale ten nevychádzal z ateliéru.

„Farryn?" spýtal sa ma Orym a ja som sa vrátila do tvrdej reality. Na tieto veci som úplne zabudla. Akoto, že sa znovu rozpamätávam?