Ragehornský dedič (Férska sága)

27.

Mali by sme pomaly vyraziť. Celé ráno sme strávili prezeraním hradu, na ktorého meno si neviem spomenúť. „Ktorým smerom pôjdeme ďalej?" postavila som sa na roztrasené nohy. Sebaistota v mojom hlase ma samú prekvapila. Je čas ísť ďalej. Nezmením čo sa stalo, ale môžem niečo urobiť s tým čo sa má stať. Cassia ma potrebuje rovnako, ako som ja ju potrebovala celé tie roky späť.

„Myslíš, že to zvládneš? Dnu si trochu vyzerala... otrasene." hľadel na mňa spýtavým pohľadom.

„Bola som len prekvapená, nič viac. Tak poďme ďalej." Oprášil si nohavice a prstom naznačil smer trasy. Nepočkala som ani kým ku mne pristúpi a už som smerovala od neho k prístavu. Všetky tie spomienky na rodičov, Farryna, a Kathrinu ma mátali celý čas ako sme kráčali. Ako je možné, že som na všetko len tak zabudla? Určite v tom má prsty striga, ktorá sa v tom čase neustále točila okolo mami so svojimi jedovatými slovami. Pamätám si na jej zvráskavenú tvár, hrb tiahnuci sa od pravého ramena po krk, žlté oči, staré obnosené šaty v čiernej farbe a jazvu cez ľavú ruku v tvare polmesiaca.

TARRON

Postával som tu už približne hodinu. Tajne som dúfal, že sa k tomuto miestu nepriblížia, ale moje prosby neboli vypočuté. Ba horšie! Zdržali sa tu ešte dlhšie a vo mne to vzbudilo nepríjemné spomienky. Keď som toto miesto naposledy navštívil, na zemi sa povaľovali mŕtve telá bojovníkov a krv tečúca po schodoch a stenách im zmáčala ich tuniku. Akonáhle sa mi podarilo zahnať zlé myšlienky, vyšla von a s prázdnym pohľadom si sadla na schody. Pri pohľade na ňu pri slonovinovom hrade som sa len utvrdil v tom, čo som už tušil od prvého dňa čo sa objavila vo Vovalone. Pamätám sa na ňu hrajúcu sa s Farrynovou dcérou. Na svoj vek bola Thessalia vyspelá a kráľ s kráľovnou rýchlo pochopili, že potrebuje k sebe ďalšie dieťa. Kathrina bola samozrejme najlepšia voľba. Bola od nej len o 2 roky staršia, ale za to dostatočne rozumná. Spomínam na bielovlasé dievča hrajúce sa na špióna pod kráľovým stolom, alebo v stajniach na bojovníka. BOLA TO ONA! Nikdy som úprimne neveril, že by mohla byť mŕtva a vidieť ju tu bolo ako znamenie zoslané od Bohov. S Orymom sa postavili a mierili smerom von z mesta. Viem, že Theodos mi prikázal držať sa v úzadí, ale za týchto okolností to nešlo. Nemohol som jej dovoliť pokračovať do Downbrooku. Zamyslel som sa či vôbec tuší, kým naozaj je. Bez ďalšieho odkladania som vyrazil priamo k nim. Žiadne skrývanie, žiadne utajovanie. Toto musím vyriešiť skôr ako sa vráti Niyana. 

Osprvedlňujem sa za takúto kratučkú časť, ale ide mi o oddelenie tohto rozuzlenia od nasledujúcej kapitoly (ktorá vyjde taktiež ešte dnes) :) 

Zároveň by som chcela poďakovať za nové reads, ktoré pribudli na tomto príbehu. Nehanbite sa kľudne okomentovať čo sa vám pačilo a čo nie. Za každú spätnú väzbu budem vďačná :)