Ragehornský dedič (Férska sága)

38.

Pohľad mi spočinul na vysokom férovi odetého v zelených farbách s hnedými vlasmi. Vyzeral rovnako ako v mojich spomienkach až na tmavé kruhy pod očami a strhanú tvár. Nemohla som uveriť, že by to Tarron mohol urobiť. Farryn chcel ku mne vykročiť, ale ja som zodvihla ruky pred seba a začala kričať: „Nie!" Všetky oči sa upriamovali na mňa a neznámeho. Vošla do mňa neskutočná zúrivosť za to čo urobil. Mal držať jazyk za zubami, nik sa nemal o mne dozvedieť a to vylučuje priviesť Farryna až sem. Myslela som si, že v pokoji budem môcť odísť do ľudského sveta bez poznania  a teraz sa celá moja budúcnosť rútila do tmavej priepasti. „Ty klamár. Ako si mi to mohol urobiť! Mali sme dohodu!" začala som búchať päsťami do hory svalov, ktorá na mňa smutne pozerala. „Ja som musel ..."

„Nič si nemusel. Prečo?" nedokázala som prestať kričať a plakať zároveň. Slzy sa mi rinuli  z očí  a ich spájaním sa tvorili neutíchajúce vodopády slanej vody.

„Prisahali sme, že ťa ochránime, obaja. Toto som nemohol pred ním utajiť."

„Nemohol si sa so mnou aspoň poradiť?"

„Thessalia..." začal Farryn. „Neopovažujte sa ma tak volať!" vyštekla som, moja mágia naberala na sile a dráždila moju pokožku, zúfalo túžiaca sa predrať na svetlo sveta, „Som Siora!" Ruky mi pomaličky začali obaľovať plamene.

„Si úplne ako oni." spustil slzy, padol na obe kolená priamo predo mnou a Tarron ho nasledoval. „Cassia musíme okamžite odísť." prihovorila som sa priateľke, ktorá v tom momente sa vybrala mojim smerom a nepovedala ani slovo. Theodos skamenel a spolu s ním aj celý svet. Zdalo sa mi, že tvárou mu prebehol šok a následne panika. „Siora teraz nemôžeš odísť. Katar by mohol zistiť, že žijete."

Oheň okolo mojich rúk ustúpil a ja som chytila Cassiu za ruku. „Neostanem v tejto bohmi prekliatej zemi už ani sekundu."

„Vysvetlí mi aspoň niekto čo sa tu deje? Tarron!" rozrušeným hlasom sa prihovoril kľačiacemu bojovníkovi. „Ak im povieš čo i len slovo Tarron, neodpustím ti to. Nikdy."

Farryn sa postavil a prehovoril namiesto Tarrona: „ Deje sa tu to, že sa pozeráte na princeznú Thessaliu Allynthi Torren. Dcéru kráľa Eroana a kráľovnej Orbelie." zhlboka sa nadýchol. „Stratená dedička Ragehornu." Vzduchom sa niesli zhíknutia a hlasité výdychy, ktoré sa snažili spracovať informáciu o mojom pôvode. „Takže Valaery si dobre myslel, že patríš k ním." zašepkala Cassia mojim smerom. Do toho som počula Renna hovoriť Theodosovi: „Tak už to všetko dáva zmysel. Daris mal by si ...."

Rozbehla som sa smerom ku snehovej búrke, ktorá zúrila za magickou kupolou tepla. Sťažka sa mi dýchalo, ale ja som bežala ďalej a nezastavovala sa ani keď moje telo nedokázalo precítiť jediný kúsok tepla v ňom. Pod jedným z kopcov, ktoré obklopovali Vamar som uzrela domček podobajúci sa tým, ktoré stáli pod hradom. Na moje šťastie boli dvere odomknuté a keď som ich s veľkým buchnutím zavrela, zložila som sa na zem. Celý dom bol postavený z mohutného dreva a vstupná chodba nebola výnimkou. Cítila som z neho nádych samoty a porozumenia, ktoré som práve hľadala kdekoľvek inde než je hrad. Na ľavej strane som rozpoznala miestnosť, ktorá pravdepodobne slúžila ako obývačka a hneď za ňou som uzrela dvere so striebornou kľučkou vedúce do izby. Na pravej strane bola kuchyňa obložená tehlovočervenými kachličkami, kúpeľňa a ďalšia prázdna miestnosť. Takto sa to nemal nik dozvedieť. Chcela som čas a oni ma oň obrali ako supi čakajúci na svoju chvíľu. Dúfala som, že Tarron pochopí prečo potrebujem aby utajiť pravdu kým som bývala a za koho ma ešte považovali, ale zmýlila som sa. Sľub jeho kráľovi bol dôležitejší ako moja strohá prosba. V hlave sa mi trieštili emócie a ja som sa rútila hlboko do nich až kým som sa nedostala na úplne dno. Hlasy z minulosti ku mne prehovárali a volali zabudnutým menom. 

Postupne sa moja myseľ pokúšala spamätať z toho čo sa udialo a rozhodla som sa tu ostať na nejaký čas kým nezistím čo s tou situáciou urobiť. V krbe som si založila oheň z mála dreva, ktoré bolo pri ňom položené a sadla si k nemu na zem. Pomaličky som zaspávala s jemným pohladením plamienkov na mojom líci.

Zobudila som sa na krik, ktorý vychádzal z pred domčeka. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila kde som a prečo som tu sama ležiac už pri vyhasnutom krbe. Za oknom v šere som rozpoznala Cassiu s Cellicou ako stoja pred dverami a bránia Theodosvi ešte s niekým vojsť. „Videl si ako sa tvárila? Potrebuje čas Theodos."

„Cassia nenúť ma sa zahrať na zlého vlka. Potrebujem ju vidieť. Musím vedieť, že je v poriadku." pokúsil sa okolo nich prejsť, ale Cellica mu nedala nijakú šancu. Sám pán Vovalonu sa o mňa bál a prišiel za mnou. Nech už som v minulosti bola kýmkoľvek je to preč a zo mňa ostal smrteľný človek. „Sioraaaa." zakričal. „Nekrič na ňu. Ja ju skontrolujem a poviem ti či ťa vôbec chce vidieť." Bez zaklopania vstúpila dnu a rozhliadala sa navôkol. Stavila by som sa, že ju tento domček oslovil rovnako ako mňa keď som sem prvýkrát vstúpila. „Siora?" Keď ma zbadala na zemi v okamžiku sa ku mne zvalila a objala okolo pliec. „Tak veľmi som chcela aby to nebola pravda." zašepkala som jej do krku. „Bojovala som s tým celé dni a keď sa to teraz všetci dozvedeli, ich vyslovené slová tomu dali váhu a podstatu ktorej som sa vyhýbala."

„Pšššt." hladila  ma po vlasoch. „Nech ťa volajú akokoľvek si to stále ty. Rozumieš? Teraz ti niečo poviem tak ma neprerušuj." chytila ma za ruky a zotrela moje stekajúce slzy z líca. „S Valaerym sme odjakživa vedeli, že si výnimočná. Mala si v sebe niečo čomu sme nerozumeli, ale milovali celým srdcom. Možno si férska princezná, ale si aj moja priateľka a to nič z toho čo prezradili nezmení. Každý má možnosť si vybrať ako bude žiť a rovnako aj ty. Ako si dlho vedela o tom ty?"

Chytala som druhý dych do pľúc. „Pár dni po príchode sem ma Theodos priviedol za jednou čarodejnicou, ktorá mi všetko ukázala. Odvtedy sa mi pravidelne objavujú rôzne spomienky na mojich skutočných rodičov, na Farryna a jeho dcéru Kathrin."

„Prečo si mi o tom nepovedala? Mohli sme toto bremeno niesť spoločne ako rodina." Áno, ona bola mojou rodinou. Vyrastali sme ako sestry, ale ako povieš sestre, že pochádzaš z inej ríše a máš moc zabiť ju behom sekundy? To nejde len tak vysloviť niekomu na kom ti záleží, obzvlášť pokiaľ sa to snažíte poprieť a udupať pod čiernu zem.

„Už na tom nezáleží Cassia. Vedia to a nedovolia mi sa vrátiť za Valaerim." Do domu vtrhol Theodos s Cellicou za zadkom kričiac niečo ako- ty pochabý blázon. „Nepovedala som ti aby si počkal von?" vyštekla Cassia.

„Prepáč, ale nie som niekto komu budeš rozkazovať kedy ju budem môcť vidieť a kedy nie." Bolo načase sa postaviť im čelom a nechovať sa ako zbabelec, ktorý uteká od problémov akoby neexistovali. „Nechajte nás s Theodosom osamote prosím." Po jednom postupne opúšťališokovane dom až kým sme  konečne neosameli.