Presne pre ne sme

sebectvo a osadenstvo

Chcela by si,
aby sa
spamätali,
tí,
čo ublížili
a nikdy si to neuvedomili?

Aby zažili,
ten ťaživý
náhly
amok emócií,
že takým človekom
museli byť
vo variácii,
aké ohavnosti
nepodľahli konšpirácii.

Bolo by to prospešné
pre nás ľúbiacich
ich,
mať v kine
obraz
o ich vine?

Chceli by sme
milovaných
kostlivcov zo skrine
vidieť trpieť
vo vlastnej smole
utopených
proti ich vôli
vyžívať sa
ako ich to bolí?

Že neboli tými,
ktorých sme potrebovali
a napriek
tomu ich ľúbili
dobráci,
čo nezaslúžili si
mať
presný
morálny kompas špiny ?

Keby konfrontácii
korigovane
akútne
korešpondovali,
koherentne
korektne
na katedre
svedomia,
upadla by naša mizéria ?

Ak by
to učinené
bolo účinné
len, aby nám sa zavďačili,
zbytočne by trpeli.

Ak by
sami so sebou
konfrontáciu
na konferencii
chrbtovej kosti
zažili,
až vtedy
by bol výsledok priaznivý.

Deje sa to preto,
aby sme my
dvojnásobne netrpeli
za to, že milovali
sme
a ich milovaných
zle
sme chceli
mať morálne umytých.

Na čo,
keď už do postele
našich životov
nepatria ?

Na čo,
keď už sa
nám nikdy nevrátia ?

Ubližovatelia
nie sú majitelia
ospravedlnenia
bez čakacej lehoty,
kým nás už prebolí
túžba po očistení
ich skutkov.

Lebo sú skúšky
lásky čistej
pošpinenej
nevedomosťou
jej prijímateľov.

A katarzia
sa udeje až
keď už nechceme,
aby sa im stala
pred našimi očami,
lebo utrpenie,
aké nám nechali
nechceme vidieť
z pohľadu druhej osoby.

Lebo z rozprávania sme to my,
čo sme opustili
nádeje
na ich prebratie zo sna,
bolestivý kút sebca,
kde dopne
ako bodnutie
má presný zámer a bod,
v ktorom bolí.

A presne vtedy
sa konferencia
katarzie
uskutoční.

Po  našom odpustení
pred ich ospravedlnením.

Po našom odmietnutí
byť súčasťou
osadenstva
pred ich spätným utrpením.

(19:27)