Presne pre ne sme

nedbám

Časom zastavený
nával prítomnosti
na úpätí
žiadanosti
krajších budúcich rán
a ja
už nedbám.

Nedbám
ničoho
a nemám nikoho
v zábleskoch svitu mesiaca,
keď noc je rodiaca
sa fatamorgána.

Som strojcom,
som osudom
tohto rána.
Iba ja.

Bez vízie
konca kruhu,
čo život rád uzatvára.

Bez kolízie
konca zhody
a náhodami,
prázdnymi nádobami
bez suvenírov v naplnení
jedinej podoby
jednoduchej spomienky.

Bez infúzie
konca drogy
v blízkosti
a pocitu, ktorý
mení moje srdce na kosti.

Bez mizérie
konca všetkého čo teraz je
a uplynie.

Bez chémie
komplikovaného konca
pokusného vzorca
poslušného zajaca v nore.

Bez devízie lásky
nepreukázanej na slobode
nedbám,
lebo je choré
dbať na žlté prechody
po modrom mori,
dbať na výsledky
zápasov, ktoré
ani život netvorí,
lebo spôsobili
sme si to len my.

Nedbám
na náhody
a všetko,
čo hodené je
nech len letí.

Nedbám
kto to kedy chytí.
Nedbám o preteky.

Nechávam to tak.
Nedbám, kto má ma rád.
Komu dvíham tlak.
Komu neprišiel fakt,
že tiež sa nachádzam
tu
a
tam.

Nedbám o zázrak.
Lebo jeden už raz sa stal.
A všetko ostatné
nechávam
nech mávam
ten pocit úplnosti,
že všetko sa plní,
čo je upísané večnosti.

Lebo sú
záležitosti,
o ktoré dbať sa nemá
a báť sa netreba,
kým v duši pokoj nezostane bez mena.

(6:54)