Presne pre ne sme

v kafilérii

Medzi ľudským
a božským,
komplikovaným
prostým
treba dovoliť si
byt sprostý
a inteligenciou bosý
byť obutý pozáručný.

Obyvateľom
dochvílnym
aj večným,
byť človekom,
čo zhreší.

Svätcom,
čo blahorečí
svetské sklony,
lietajúce ozdoby
morálky
a ich samoobslužné schody
do banky
narcizmu.

Plaziť sa potrubím
výkalov
medzi ľuďmi,
čo kedysi si vykalo,
nadávať
a nasávať tmu.

Keď úhľadnosť
a konvenčná smelosť
je tá dokonalosť
jednotvárnosť,
nebudeme nikdy celí,
ak nenájdeme sa rozpoltení.

Zhnití
nedozretí
potretí
a zhoretí
zostaňte u mňa na noc,
ak nachádzame sa v zovretí
predpokladu,
že budem hrať zápornú postavu
prstokladu
delirického klamu,
že nájdete dámu
v žene
a ilúzie naplnené
v amygdale.

Bytie mnohých zocelí,
ak nechajú si úskalia
a plošiny
na správnych chvíľach
rezignácie predvídateľnosti,
lebo hoci sme iný,
vo svojej primitívnosti
nás netrápia
dotyky
balansu,
chceme ich
bez pátosu.

Nech sa deje
ako sa koná,
keď nikto nepozerá
kam mohol by zapadnúť,
lebo nevedieť sa pohnúť,
byť imobilný mimo garáže?

Spoločnosť zbavím etáže,
lebo kto nám zakáže
vodu prelievať na víno
a tváriť sa pri tom hanblivo?

Vedieť po nej chodiť
a jediné nemožné je
prestať byť z konvencie tak chorí?

Čo keby,
do kafilérie nás odvliekli?

Kde je moment,
ktorý
delí mŕtvoly
na cnostné
povolenia na hroby
a nosné
zaškolenia eufemizmu odpadu ?

Žehlíme síce záclonu,
no stáva sa bežne,
že pudy,
chute
a inštinkty
zastierame za hodváb,
no svet by rád
videl na kolenách
neveriacich v kostole
a zbožných
kľačať z postele.

Kedy si povieme,
že nepatričnosť
je o tom,
čo napísať nesmieme,
lebo seba stretneme
v chúlostivej nesmierne
obohacujúcej
bezbožnej pamiatke
na balans
našej morálky
a strnulý obraz
o našej garáži
sa nám nikdy nevráti ?

Čo napísať nesmieme
si užívame nesmierne.

Estetika slova
je jednotná,
ale jej vdova
úprimnosť
ako dáma dvorná
podrobná
podporná
odporná
zachová ten balanc,
keď nás odrovná.

Lebo je potrebné
zničiť pretvárku
kultu okolo autora,
ktorý by neznásilnil slová
a nemal by nehanebnú
upomienku
z kostola konvencie,
čo pozná
na koho sa podobá
žitie.

Je potrebné pochopiť,
že medzi ľudským
a božským,
komplikovaným
prostým
slovom
je len jeden dôvod,
prečo
trhať
trvať
trtkať
reputáciu,
lebo autor
nikdy nepodpíše
kapituláciu
toho, čo sa smie
a čo nesmierne
neestetické je.

Čo napísať nesmieme
si užívame nesmierne.

Túžba nás vždy dobehne,
a aj keď
do kafilérie nejdeme,
nádejne sa v nej raz nájdeme.

(2:00)