Presne pre ne sme

črepiny mojej neviny

Črepiny,
ktoré ja musím dať dokopy,
lebo kto iný,
ak som tá,
čo do rozbitej vázy
chce dať kvety.

Obeťou námrazy
augustového leta,
to je ten otáznik,
čo nad životom lieta.

Zlé sú nárazy
vázy
o zem,
no horšie
sú návraty
k zdvihnutiu
ich na povel
vlastnej vôle žiť
s roztriešteným
malým svetom popálenín.

V snahe sa zachrániť.
V snahe zlepiť
jedinú vázu, akú vlastním.
V snahe zoznámiť
sa opäť so šťastím.

Najprv je váza
a potom sú kvety?
Či kvety
sú aj pre tých,
čo rozbité majú svety?

Kde je prienik?
Moment, kedy
zlepená bude váza
a ja ako tá, čo vráža
krásu do najväčšej bolesti.

Čo dopustila
odňatie celistvosti.
Najväčšie bolesti
sú od tých,
čo raz darovali kvety
a urobili z vázy,
do ktorej mali ísť črepy.

Najväčšie bolesti
sú tie,
keď nepomôžu lieky,
keď nepomôžu smiechy,
keď nepomôžu hriechy
svätiace účel.

A tak žijeme si
účel
na účet
plný obrovskej ťarchy,
v snahe zlepiť vázu
a nerozbiť si kvety,
lebo tie jediné
musíme nechať na žive,
lebo lepenie vázy
by bolo márnivé.

Ak sa zbláznime,
aspoň sme sa snažili
zachovať dôstojnosť ľudskej potreby
dostávať kvety
a od nikoho nikdy nedostať črepiny.

Sme nevinní
a predsa zodpovední
za vázu a jej celistvosť,
hoci o jej rozbití
sme nerozhodli
a presne preto
je život taký zložitý,
že nikdy nie je dosť
veľa kvetov,
dosť veľa váz.

Nie je vyrovnaný
počet narodení
a vrážd.

A jediný odkaz,
ktorý celému lepeniu
dopomáha
je čas
a  fatamorgána.

(21:31)