Ľúbim
duše
liečiť
povbudením,
že estetike
nie sme ľahostajní,
keď sme bdelí.
Že akokoľvek
ľahkovážnosť
nás zmohne,
personalita
zmokne
krásou
nenapodobyteľnosti
bytia na správnom mieste,
že sme aj keď nie presne
tam,
kde chceme,
sme tam,
kde byť potrebujeme.
Už sme tu.
Na mieste,
o akom sme
snívali
v zlom sne,
vo filozofovaní,
čo stane sa,
keď človek sa zmení.
Tak toto.
Zostane pôvod
a stálosť našej premeny
nás sprevádza na odmeny
od osudu,
na pokarhania
od rozporu,
že vedieť kam ísť
je ten kľúč k dverám,
pritom zabudnúť,
že nik sa nepozerá
už viac na odomknuté dvere,
keď prešiel zárubňou.
Že nik už nepozastaví sa,
aký je osud záhadou,
keď dostaví sa s náhodou.
Keď na jeden pripadá
ich desať
a pripravený miešať
popíjame do dna
vysnívané pokušenie
vedieť
kde budeme,
keď už tam sme,
kam napredujeme,
keď motali sme sa
zo strany na stranu.
Milujem
manželstva predstavu
náhody a osudu,
že medové týždne
trávia prináležiac ostrovu
a že teraz a tu
drinky životov,
na ktorých tak lipnú mnohí
nalievajú do pohára od koly.
A s ich výsledkom
sme náhodou skormútený,
osudovo spokojný
týždeň po týždni
ich medového ošialu,
a vďaka ich láske
neprežijeme
skúsenosť zápornú.
(22:07)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
