Presne pre ne sme

vernisáž

Túžime
byť milovaní
a tak excelujeme
v domýšľaní,
že explicitne cit dokázaný
je v slovách,
čo vymyslieť sa dajú.

V gestách,
čo nafingované
a nie na figu hrajú
herci na doskách.

V troskách
je človek podvedený
a tak sami
hľadáme kto s nami
nenávisť po láske zabije,
kto sa prvý zamiluje.

Lebo nikto nechce byť ten,
čo prvý si uvedomí,
že zraniteľným
sa činí.

Prejedený je
človek jednoduchosti
hormonálneho poblúznenia,
chce stálosť,
nie chvenia.

Chce potrebu,
nie chcenia.

Nechce,
nemá v záujme
na obraz sa pozerať
a nechcieť ho meniť
opantaný dokonaného
činom.

Chce ničiť ťah
jeden,
hľadať iné odtiene,
prerušovať priebeh.

Roztrhať
trávy steblo,
čo stretlo
sa s nesúhlasom.
Namaľovať ho inak
a rozlúčiť sa s prázdnom.

Za trvácnom
moja duša baží.
Za obrazom
roztrhaným,
lebo je láskou
potvrdenou.

Ten obraz
sa nechal devastovať,
hoci mohol ma podvádzať s Nehou.

S tou, ktorá
by sa kochala,
čo nič by nedodala
a v sebe pochovala
to, čím človek je.

Tú krutosť v sebe.

Ten obraz vedel,
že odpustí mi
všetko hrozné vo mne,
čo zapríčinilo
devastáciu
a tým fascináciu
láskou vo mne spustil.

Nechcel Nehu,
ktorej by nasľuboval,
ukázal,
nechal by sa ňou vytvoriť.

Chcel so mnou živoriť.

Ten obraz
zvládol podraz
neraz
a
vybral by si ma zas.

Miluje ten,
kto dopustil,
aby mu
bolo ublížené,
ten,
kto odpustil
tejto žene.

Nech
za Nehou
beží si každý,
kto bojí sa vraždy
svojej ucelenosti.

Nech nemiluje
ma ten,
kto si to chce uľahčiť
na vernisáži milovanosti.

(18:45)