Bezcitný

27.kapitola/Meniny

,,No tak,páči sa ti niekto?",podotkol Alex a znova do mňa drgol,na čo som sa ja zasmiala.
,,Nie,to fakt nemusíme riešiť,"povedala som a mala som pocit,že sa aj červenám.
,,Červenáš sa,"žmurkol na mňa Alex a ja som prekrútila očami a prekrížila si ruky na hrudi.
,,Ale teraz vážne,nechcem sa o tom rozprávať,"povedala som pokojne a on len prikývol.
Mohla som sa to isté spýtať jeho,ale keď som povedala,že nechcem sa o tom rozprávať,tak som to nechala tak.

Práve sedíme na mojej posteli a sledujeme nejakú komédiu.
Viac menej už to ani tak nesledujeme,pretože sme sa pustili do konverzácie a obaja sme sa začali provokovať.
,,Tak fajn,ale toto si zaslúžiš,"povedal a rýchlo schmatol vankúš a hodil ho po mne.
Na to som naňho len prekvapene pozrela,na čo sa on rozosmial a ja som mu to vrátila.
Čiže pokračujem vo vankúšovej vojne.

Toto trvalo asi necelých 5 minút,keď to konečne skončilo,tak sme sa obaja vzdali.
,,Škoda,že nikto nevyhral,"povedal po chvíli,keď sme už obaja boli spotení a vyčerpaní.
Ležali sme vedľa seba a hľadeli sme do stropu.
Naposledy sme sa takto bavili,keď sme boli na základnej škole a vtedy som tiež niečo oslavovala.
No sakra,tiež to boli meniny,čiže dnes už sú to presne 2 roky.
Ten čas tak strašne rýchlo ide.

,,Som rád,že som prišiel,"prehovoril opatrne a otočil sa smerom ku mne.
Tiež som sa otočila a len som sa usmiala.
Ani neviem prečo,ale keď som si povedala,že sa budem držať od chlapcov ďalej,tak som si myslela,že to bude fungovať,ale evidentne to nefunguje.
Nefunguje to pri Alexovi.
,,Ja som tiež rada a inak páčia sa mi tvoje vlasy,"podotkla som a on sa len na tom zasmial.
,,Hej,ale to tvoja pomsta bola."
,,Máš pravdu,pretože ty si vylial na mňa obed,"dodala som a on sa len zasmial.
,,Ale bolo to vtipné,to musíš uznať."

Keď sa ešte viac zasmial,tak som sa musela smiať aj ja,pretože jeho smiech bol priam dokonalý.
Stále ma tie vlastnosti,do ktorých som sa kedysi zamilovala,no je teraz trochu iný.
Možno sa celkom aj zmenil.

,,Bolo to vtipné,ale cítila som sa trápne,"poznamenala som a pozrela mu do očí.
Mal ich naozaj nádherné.
,,Tak prepáč."
Ani som nepočúvala jeho slová,pretože som ho skúmala pohľadom a myslela len na to,že som s ním a môžem ho zabíjať pohľadmi.
,,To nevadí."
,,Ale nemusíš má tak zabíjať pohľadmi,'zasmial sa a ja som očervenalá.
Nenávidela som na sebe to,že sa v každej nepríjemnej situácii červenám a potom si z toho robí každý srandu.
Ja si občas z toho robím aj srandu,ale občas to zoberiem aj vážne.
Podľa toho jak to ten druhý myslí.

Zrazu som mala pocit,že sa potrebujem poradiť a tak som sa vyrovnala a posadila.
Alex spravil to isté a zahľadel mi do očí.
,,Je zvláštne,keď to prežívame znova to isté,čo na základnej škole,"zašepkal a ja som len nechápavo naňho hľadela.
,,Ako to myslíš?"
,,No,nemám pocit,že je medzi nami len kamarátstvo."
,,A to prečo?"
,,Vidíš to aj ty sama určite,ako spolu trávime čas a tak,"odvetil jednoducho.
Trochu ma zamrzelo,že odpovedal tak jednoducho,ale zároveň som to chápala.
Áno trávime dosť veľa času spolu a viem,že možno to už tak vyzerá,že medzi nami niečo je,ale dohodli sme sa,že zostaneme len kamarátmi.
Okrem toho ja pri kamarátstve chcem len zostať,pretože viem,že to tak bude najlepšie.

,,Ale sme len kamarátmi však?Aj to tak zostane dúfam?",pozrela som naňho a on si povzdychol,no usmial sa a prikývol.
,,Samozrejme,že to tak zostane,pretože o to prísť nechcem,"povedal a potom sa trochu oddialil.
,,Tak čo keby sme dnes šli hrať futbal?",navrhol a ja som neverila vlastným ušiam.
,,Futbal?"
,,Veď kedysi ťa bavil a milovala si to,tak prečo to neskúsiť znova?",spýtal sa zvedavo a ja som si povzdychla.
Opatrne som vstala z postele a pozrela von oknom.
,,Pretože mám na to zle spomienky a o tom nechcem rozprávať,"odvetila som a myslím,že to on pochopil,pretože len prikývol a ďalej sa už nevypytoval.

Zrazu mu zazvonil mobil,takže som sa prudko strhla a pozrela naňho.
,,Prepáč,to volá tréner,"povedal ospravedlňujúco a potom šiel na chodbu.
Chvíľu tam bol a keď sa konečne vrátil,tak prvé čo spravil bolo to,že sa na mňa z ľútosťou pozrel.
,,Deje sa niečo?",spýtala som sa zúfalo a priblížila som sa k nemu.

,,Hej,deje sa to,že tréner zmenil svoje rozhodnutie na leto,nepôjdem tam len na 2 mesiace,ale pôjdem tam až na 7,takže sa vrátim po novom roku,"vysvetlil a ja som len preglgla.
To ho tak dlho neuvidím?
,,Ideš na turnaj hej?"
,,Áno."
,,Tak veľa šťastia,ale budem ťa sledovať."
Na to sa len usmial a objal ma.
Cítila som sa tak bezpečne.....