Bezcitný

3.kapitola/Ďalší deň s tým hajzlom

Znova ma prebudil budík,ktorý mi začal nahlas vyzváňať.
Ten budík znamenal len jedinú vec a to je tá,že začína ďalší deň s tým hajzlom.
Budem musieť ešte ďalšie 2 roky pretrpieť a potom konečne adios.
No ja ani neviem či tento ročník to zvládnem,pretože len čo sa naňho pozriem,tak ma z neho ide poraziť.
Keď ho vidím,tak sa mi vybavia všetky spomienky na minulosť a ako ma veľmi zlomil.
Najhoršie je však,ako keby som tú bolesť ešte stále prežívala.

Rýchlo som vyskočila z postele a hneď si to nasmerovala do kúpeľne,kde som si spravila rannú hygienu.
Aj som si chcela dať rýchlu sprchu,no vedela som,že to nestíham,tak som si spravila len hygienu a potom nasledoval výber autfitu.
Na seba som si nakoniec obliekla dlhé obtiahnuté legíny a biely top na ramienka,ktorý mi odhaľoval brucho,lenže legíny boli také elastické a dlhé,že mi to brucho zahalili.
Vlasy som si zopla do drdola a na oči si naniesla tiene a potom dokončila len linky.
Musela som byť opatrná,aby som to nepokašľala,pretože na robenie liniek som nemala veľa času.

Keď som bola konečne hotová,tak som si zobrala na plecia svoju čiernu značkovú tašku,ktorú už mám od prvého ročníka,to ešte keď som chodila na inú strednú školu.
Potom som svojim rýchlym krokom zišla po schodoch a ani som sa nestavila do kuchyne,aby som si zobrala niečo pod zub,len som si šla obuť svoje tenisky a hneď vyrazila z domu.
Von svietilo slnko,no pofukoval slabý mierny vietor.
Aspoň nieje tak horúco.
Aj keď začiatok septembra je ešte teplý,no potom to začne.
Ta zima príde.

Do triedy som vošla tesne pred zvonením a pohľadom skúsila hľadať nejaké voľné miesto,no nemohla som nájsť.
Takže bohužiaľ zostávalo len jediné voľné miesto a to pri Alexovi.
No zatiaľ sa tam rozprával s akýmsi spolužiakom a keď ma zbadal uškrnul sa.
Hodila som si k nemu tašku a ignorovala jeho pohľad,pretože som vôbec nemala má toto náladu.
Nenávidela som to.
Nenávidela som to,že som tu teraz musela byť a sedieť vedľa neho.
Je to tak hrozné.

,,Hej!Ty nová poď sem!",zvolal niekto na mňa a ja som sa prudko otočila.
Bola to Samantha.
Usmievala sa na mňa,takže som jej úsmev opätovala,pretože to bolo slušne a slušnosť mi niečo hovorila.
Za to,že kurím a už niesom taká aká som bola pred tým,že som uverila sladkým rečičkám chlapca,tak to neznamená,že som chladnokrvná mrcha.
Len skrátka taká aká som teraz,tak to len kvôli tomu,že si dávam väčší odstup od falošných ľudí.

,,Čo sa deje?Nezapamätala si si moje meno?",povedala som sarkasticky a Samantha sa len zasmiala.
,,Ale samozrejme,že áno,len tak som chcela,že či budeš reagovať,"vysvetlila a ja som len prikývla.
Vedľa nej sedela akási blondínka.
Bola naozaj krásna.
Ani sa jej nečudujem,že skoro každý chalan z našej triedy naňu pokukoval.
Len Alex ani naňu raz nepozrel,ale naopak sa zdalo,že ona po Alexovi pokukuje.

,,Tak Kate,toto je moja najlepšia kamarátka Luna a Luna,toto je dievča,ktorej som dávala exkurziu po škole,naša nová spolužiačka Kate,"predstavila nás Samantha teda Sam a my sme si s Lunou potriasli rukou.
,,Rada ťa spoznávam Kate,"povedala úprimným hlasom a ja som sa len usmievala.
No niečo mi na nej predsa len nesedelo.
Ten hlas bol až tak úprimný,že to bolo podozrivé.
Ach,ja fakt podozrievam každého človeka,ktorého spoznám?

,,Nápodobne,"odvetila som jej z úsmevom a ona znova prešla pohľadom na Alexa.
,,Takže ty sedíš s Alexom Scottom však?",položila zrazu otázku.
,,Hej s tým prvotriednym sukničkárom,ktorý bol náhodou môj spolužiak na základnej škole,"odvetila som a v tú chvíľu jej z tváre úsmev zmizol.
,,Ako to myslíš,že sukničkár?"
,,Nepoznáš ho?Veď už si s ním 2 rok v triede a nevieš aký je?",spýtala som sa a ona si povzdýchla.

,,Ja viem,ale neviem aký bol v minulosti,pretože som sa s ním ešte nerozprávala,"odvetila a ja som len chápavo prikývla.
,,Čo keby sme šli po škole na kávu?Tam by som vám viac možno o ňom povedala,"navrhla som a obe len súhlasne prikývli.
,,Teda aj o sebe by si toho viac mohla povedať,"podotkla Sam a ja som len prikývla,pretože to bola jasná vec.
Mala som toho o sebe viac povedať.
A vedeli len moje meno,takže apsoň budeme mať viac času sa spoznať.

Keď zazvonilo na hodinu,tak som si hneď šla sadnúť na miesto,kde už nebol ten spolužiak,ktorý sedel na našej lavici a rozprával sa s Alexom.
Alex vrhol na mňa len letmý pohľad,ktorý som ani nijak nezaregistrovala a keď do triedy vstúpila učiteľka,tak sa všetci postavili.
Akurát som si uvedomila,že si musím okamžite pripraviť učebnicu matematiky,pretože teraz máme matematiku.
Jasné,že som si ju zabudla v skrinke.
Super.
Ta matika mi fakt prináša teda šťastie.

,,Mohol by si dať tú učebnicu do stredu,pretože som si ju zabudla v skrini?",pozrela som opatrne na Alexa.
Nechcela som s ním rozprávať,ale tak nemala som na výber.
,,Poslúž si,mňa aj tak tá kniha nijak extra nezaujíma,"povedal a hneď mi podal knihu.
Bože,tak on sa vážne nezmenil.
Alex Scott je rovnaký idiot akým bol aj na základnej škole.
Kedy sa on vlastne poučí?
Kedy dozrie a bude sa správať ako normálny človek?
No na tieto otázky zatiaľ nemám odpoveď,ale podľa mojich skúseností,tak by som povedala,že nikdy.....

Ďalšia časť.
Snáď sa páči.
Možno si obľúbite postavu Alexa,alebo naopak ju nebudete mať radi.
No uvidíte.
Ale ako sa vám to zatiaľ páči?
Hore na obrázku môžete vidieť fotku Samanthy.