Bezcitný

52.kapitola/Už druhé stretnutie

,,Zlato nudím sa,"povedal Alex.
Akurát som ležala a on tak isto ležal a obaja sme mali na seba nastavené kamery,aby sme sa mohli vidieť.
,,Tak dáme sex cez telefón?",navrhla som a zrazu sa mu oči rozžiarili.
Hlavou prikývol tak lačne ako pes,ktorý túži po jedle.

,,Až si to zaslúžiš,"vrátila som mu to z úškrnom a on hneď zosmutnel.
Milovala som to,keď sa tváril sklamane,keď som mu niečo nepovolila.
Milovala som to,ako som mu zrobila nádej na niečo,čo ho poriadne uspokojí a potom som ho s tým aj sklamala.
Aspoň bude vedieť ako sa snažiť,aby dosiahol odmenu.
To sa mi páči.

,,No tak láska,aspoň má poď nejak uspokojiť,"pozrel na mňa zo psími očami a ja som sa len rozosmiala a chvíľu som rozmýšľala.
Na to som iba prikývla,pretože inak mi nedal na výber a ja som svojho miláčika nechcela sklamať.....

O hodinu a pol neskôr .....

Za tú hodinu a pol neskôr sa dá tak veľa zmeniť,že až je to smutné.
Do tej hodiny sme sa s Alexom stihli pohádať o veci,ktorú sme riešili.
Najprv som ho uspokojila a potom sa ma začal vypytovať na otázky,že či tam sú pekní chalani.
Bolo mi to tak nepríjemné o tom rozprávať,že som odpovedala chladne a jemu sa to nepáčilo,takže tiež začal hovoriť svoj názor.
No a teraz sa ani nerozprávame,pretože si šiel vyčistiť hlavu na vzduch a ja by som mala tiež.
Ale keďže to tu nepoznám,tak snáď sa v tom meste ani nestratím.
Čo sa týka toho,tak zajtra ma čaká pohovor na vysokej škole z čoho mám mimoriadny stres.
No pred tým bude krátka exkurzia a prednáška o histórii Harvardu,na čo sa teším,pretože by som rada sa dozvedela viac o svojej budúcej vysokej škole.

Opatrne som vstala z postele a trochu som ani nevládala sa z tej postele postaviť,pretože ma akosi začalo bolieť celé telo.
Ani som nemala náladu vstať,po tej hádke s Alexom,ale myslím,že čerstvý vzduch mi prospeje.

Len čo som sa teda postavila z postele,tak som si to nasmerovala do kúpeľne,kde som si dala rýchlu sprchu a potom som si šla vybrať trochu normálny autfit na von.
Pred skriňou som stála asi necelých 10 minút,kým som sa konečne obliekla do voľných zvonových nohavíc a na vrch si obliekla croptop na ramienka.
Na croptop som si obliekla ešte mikinu a vyrazila som teda von.

Von bolo už teplejšie než predtým,pretože dorazila som ráno okolo 9:00 a teraz už je skoro 12:00.
Keďže obed asi v hoteli nestihnem,tak som sa teda rozhodla si skočiť do nejakého bufetu,kde si dám rýchly malý obed.

Len čo som prešla niekoľko ulíc od hotela,tak som narazila na bufet,ktorý bol našťastie otvorený aj v nedeľu.
Niektoré obchody sú zavreté,takže aspoň nejaký som našťastie našla,pretože som fakt hladná a potrebujem do seba aspoň jednu buchtu napchať.

Dvere som opatrne do pekárne otvorila a vnútrajšok bol úplne inak zariadený,ako to máme my.
To bude tým,že toto je úplne iný štát.
Potom ku mne pristúpila milá a príjemná predavačka,ktorá sa len usmievala.
Milo ma oslovila a pýtala sa,že čo si prajem.
Ani som si nemyslela,že tu budú fakt milí ľudia.
Úprimne som to nečakala,ale začína sa mi tu čo raz viac páčiť.

Rýchlo som si zakúpila buchtu a hneď sa pobrala von.
Poobzerala som sa po okolí a zhlboka som sa nadýchla.
Je to tu vážne nádherné.
Ale teraz by som chcela vidieť školu,keďže zajtra je prvý pohovor.
Ďalší má čaká až v stredu,takže snáď to zvládnem.

Opatrne som sa pobrala na cestu,ktorou som do pekárne šla a potom som sa vybrala na druhú stranu ulice.
Harvard bol trochu ďalej od mojho hotela,takže sa tam nanajvýš dostanem za 10-15 minút,keďže teraz nejdú žiadne spoje.
Aspoň budem mať viac času na prevetranie hlavy.
Lenže nemôžem prestať myslieť na dnešnú hádku,pretože ma to tak zamrzelo,že sme si povedali nejaké zlé veci,ktoré ľutujem.
Chýba mi a viem,že ho týždeň neuvidím,ale musím to prekonať.
Aspoň sa pripravím na to,keď ho už budem oveľa menej stretávať po strednej škole.

Cesta trvala skutočne 15 minút a po chvíli som už pred sebou zbadala veľkú budovu,s veľkým školským areálom.
Ako vchod slúžila veľká čierna brána,na ktorej bol plagát s nadpisom Harvard.
Tak toto je ono.
Škola,na ktorú som vždy chcela ísť,no prišla som na to len nedávno.
Teraz stojím pred mojou buducou vysokou školou a zhlboka sa snažím nadýchnuť.

,,No páni,"žasla som a stále si musela prehrávať v hlave tú istú myšlienku.
Znova som si spomenula na Alexa.
Viem,že by som sa mala teraz tešiť z toho,že konečne vidím svoju budúcu školu naživo,no Alex mi dokonca ani teraz nedá pokoj.

Zrazu do mňa niekto drgol a ja som stratila rovnováhu a začala padať.
No našťastie ten záchranca má stihol chytiť a spadla som mu do náručia.
Keď som sa tvárou otočila k tej osobe,tak som sa musela pousmiať.
Zase to bol ten sympatický taxikár.
,,Ale,tak zase sa stretávame,dokonca v jeden deň 2 krát,"zasmial sa a ja som sem očervenalá a rýchlo sa postavila na vlastné nohy.
Snažila som sa čo najrýchlejšie zahnať svoju červeň z tváre.

,,Hej,tak nedával si pozor,takže tentokrát je to kvôli tebe,"povedala som z prekríženými rukami na hrudi a on sa len zasmial.
Páčil sa mi jeho smiech.
Jeho smiech má fascinoval.

,,Áno,všetko je teraz moja chýba,tak prepáč,len som si chcel ísť prezrieť svoju budúcu školu,"povedal rozhodne a ja som znova očervenalá.
,,Hlásil si sa na Harvard?",spýtala som sa vážne a on len prikývol a ja som si musela zakryť až tvár,pretože toto nebolo fakt dobre.
Toho chlapca som nemala už nikdy stretnúť a teraz možno budú z nás aj spolužiaci.

,,Nebodaj aj ty si sa hlásila,"žmurkol a na tvári sa mu vyčaril úsmev.
Jeho pery sa rozšírili až mu bolo vidieť jeho biele zuby.
Mal ich ako perly.
,,No áno hlásila,pretože je to môj životný sen,"povedala som rozhodne a on sa len usmial a zahľadel na školu.
,,Tak isto ako ty som tu chcel ísť celý svoj život a sníval som o tom,aby som tu našiel niekoho výnimočného a možno už sa mi to aj splnilo,"povedal a usmial sa.
Pozrel sa mi rovno do očí.

Môj tep srdca sa neskutočne zrýchlil a mala som pocit,že o chvíľu zomriem.
No tak sa nestalo,pretože prerušil nás môj vybrujúci mobil.
Už som sa zľakla,že volal Alex,ale od toho iba prišli správy,že ho to mrzí a nič viac.
No a v skutočnosti mi teda volala mama.
Hovor som odmietla a napísala jej krátku sms,že jej zachviľu zavolám.
Reagovala veľmi podozrivo,pretože mala určite pocit,že niečo robím.
Nuž ona ma pozná veľmi dobre.

,,Bolo to niečo dôležité?",spýtal sa opatrne a ja som len mavla rukou.
,,Bola to len mama,ale tá počká,"odvetila som jednoducho a len sa usmial a znova sa naše pohľady stretli.
Neviem čo sa to somnou deje,ale jednoducho z toho nemám dobrý pocit.
,,Nešla by si dnes na kávu,aby sme sa teda viac spoznali?",spýtal sa a žmurkol na mňa.

,,Fajn,tak teda poďme rovno,"odsúhlasila som a on sa zasmial a obaja sme teda kráčali smerom do kaviarne.

Ako ja som nečakala,že s tým budem súhlasiť,ale somnou sa asi niečo dialo.
No musím prísť na to,že čo....

Ďalšia časť.
Viem,možno má niektorí,ktorí fandia Alexovi zabijú,ale jednoducho takto som plánovala napísať ďalšie časti.
Keďže príbeh sa blíži ku koncu,tak musí tu byť aj ďalší problém,ktorý bude sa ťahať až do 2 kapitoly príbehu.
No bude problém problémom alebo skôr teda splnený sen?