Bezcitný

54.kapitola/Pohovor

Na druhý deň....

Ráno som sa prebudila už o 7:00,pretože o 9:30 mi začínal pohovor.
Chcela som všetko stihnúť,takže som už o 7:00 vstala a 7:15 som mala raňajky.
Keďže dnešné raňajky boli švédske stoly,tak som si dala iba rýchly toast zo šunkou.
Napchala som to do seba síce rýchlo,no ani som sa nenamáhala najesť,pretože som hlad ani nemala a bola som pod tlakom.

Keď som sa vrátila na izbu,tak som hneď začala z úpravami.
Vlasy som si umyla,pretože som ich mala strašne mastné a z fénom ihneď vyfenovala.
Na seba som si teda obliekla sukňu a na vrch košeľu,pretože som chcela spraviť dojem.
Nechcela som,aby si o mne mysleli,že som nejaká šľapka,čo prišla na pohovor oblečená,ako keby šla práve na striptíz do klubu.
Na to si dávam až príliš veľký pozor,keďže Harvard je jedna z najlepších škôl na svete,no a keď už mám možnosť tu byť,tak sa budem snažiť.

Keď som dokončila všetky úpravy na sebe a pozrela som sa do zrkadla,tak som sa musela usmiať.
Síce som vyzerala ako nejaká bifľoška,čo teda nieje môj štýl,ale rozhodne nechcem mať zly dojem na riaditeľa.
Čo sa týka nebude má pohovore iba riaditeľ,ale aj komisia,čo je oveľa horšie,keďže komisie na takých školách sú prísne.

Keď už nastál ten čas,kedy som mala vyraziť,tak mi prišla správa od Alexa.

Alex:Veľa štastia pri pohovore,dúfam,že im tam natrieš zadky;)

Pri tejto správe som sa musela usmiať,pretože som bola rada za to,že sa aspoň ozval.
Viem,že sme sa pohádali a ani jeden z nás nechcel poriadne komunikovať,ale my si to budeme musieť asi vysvetliť.
Najlepšie bude,ak sa vrátim domov.

No neprišla mi len od neho správa.
Prišla mi aj z neznámeho čísla.

Neznáme:Veľa šťastia pri pohovore,určite to zvládneš,verím ti a dúfam,že sa dnes znova uvidíme;)

Zrazu som si uvedomila,ako sa chvejem a červenám.
Není to správne.
Budem musieť toto ukončiť,pretože toto nieje voči Alexovi spravodlivé.
Ale teraz to nemôžem riešiť,pretože sa ponáhľam.
Pohovor je dôležitejší.
Teraz mi ide o budúcnosť.

Keď som už vyšla z hotela,tak som už len malá 25 minút na to,aby som sa dostala do školy,inak by už nepustili,pretože tam musia byť všetci na čas.
No tak asi pobežím,ale topánky na podpätkách si budem musieť dať dole.
Chytila som ich do pravej ruky a potom sa trochu rozbehla,aby som stihla,pretože škola bola trochu ďalej.
Ako nebola úplne ďaleko,ale ak by som chcela momentálne stihnúť,tak by som si musela pohnúť.
Chcem si ešte nacvičiť,že čo poviem na tom pohovore.

Keď som tam dobehla,tak som mala ešte 10 minút do začiatku,takže som aj rada,že som trochu si zabehla.
Veď ranná rozcvička musí byť a zvlášť,keď chcem mať lepšiu kondičku.
Keď som sa ocitla pred školskou bránou,tak som zhlboka dýchala,pretože táto škola bude čoskoro moja škola a práve idem sa snažiť o to,aby som sa sem dostala,takže na nič iné myslieť nebudem.

Keď som sa dostala na chodbu,tak už tam bolo plno študentov.
Našťastie ešte nikoho nevolali,pretože sme všetci mali ísť sa usadiť do miestnosti,kde sa prednášajú prednášky.
Samozrejme,že ja som si sadla tak do stredu.
Pritom pri nás bol asi absolvent tejto školy a odpovedal na otázky,ktoré sa ho ostatní pýtali.
Úprimne ja som sa nechcela ani pýtať,pretože som myslela len na pohovor a na to,čo spravím ak sa vrátime s Alexom domov a budeme sa musieť porozprávať.
Myslím aj na Jessa,pretože ani sama neviem prečo,ale rada by som to nejak potlačila,pretože to vážne nieje správne.
Dnes to proste s Jessom ukončím,pretože to nieje ani náhodou správne.
Síce vie o mojo frajerovi,ale obaja vieme,že medzi nami je chémia.
Nemôžem mať s niekým iným chémiu než len s mojím priateľom.
Jednoducho aj tak v sobotu sa vraciam naspäť,takže nebolo by správne,ak by som to s ním takto ťahala.
A čo sa týka toho,že možno budeme spolužiaci,tak z toho mám najväčší strach,pretože nechcem,aby Jess bol dôvod,prečo sa s Alexom rozídeme.
A tú pravdu,že možno sa s Alexom rozídeme som už prijala,pretože som to pochopila aj vďaka Jessovi.
No uvedomila som si veľa veci,že jednoducho nemôžeme držať človeka v svojom živote,ak nechce.
Čím dlhšie ho držíme,tým viac nám chce uniknúť.

,,Slečna Jonesova,"začula som svoje meno a mne narástla v hrdle akási hrča.
Opatrne som sa postavila a pozrela na toho absolventa.
,,Ste na rade,"usmial sa,keď nechápala som,že čo sa deje.
Vážne som mala momentálne v sebe tie najhlbšie pocity.
Najradšej by som utiekla a ukľudnila sa a až tak sa vrátila,ale vedela som,že toto na tejto škole nebudú tolerovať,pretože tu sú už dospelí rozumní ľudia a nie malé deti,ktoré majú strach.
Tu sa očividne ľudia majú postaviť strachu a vyjadriť svoj názor.
A ja presne to spravím.....

Ďalšia časť.
Tak čo hovoríte na to?
Ako dopadne jej prvý pohovor?