True?

#3

Prebúdzajú ma slnečné lúče. Prevrátim sa na druhý bok a pozriem sa koľko je hodín. 10:50. Fajn, to znamená že by som konečne mohla vstať z tej pohodlnej a tak veľmi príťažlivej postele :D ale čo ste! Dnes nemám nič v pláne, len sa vyvaľovať v posteli, prípadne si pozrieť nejaký film. Asi na sekundu zavriem oči, že sa znova ponorím do spánku, ale v tom mi začne na celú izbu zvoniť mobil. Pozriem sa kto volá. Emily.

-Áno?- ozvem sa zaspato do mobilu.

-Kde toľko trčíš?- vybehne na mňa.

-O čom točíš?- nechápem.

-Aria sľúbila si mi že prídeš- jej hlas znie váhavo a nepokojne.

-Prepáč ja-a-a zabudla som- poviem na rovinu.

-Budem vyzerať ako strašidlo ale do desiatich minút som tam- poviem rozhodne a položím mobil späť na nočný stolík. V rýchlosti si robím rannú hygienu, nanesiem jemný make-up, špirálu, očnú linku a napokon obtiahnem pery ružovkastou fixkou. Hodím na seba ako inak ružovkasté šaty a čierne tenisky. Vzala by som si aj štekle ale na to teraz nie je čas. Mám 5 minút na to, aby som k nej dobehla a povedzme si pravdu, ako by asi vyzeral môj beh? Hrúza. Des. A au!

-Som tu, som tu!- kričím smerom k nej. Prehnem sa dopredu a snažím sa nahnať kyslík priamo do pľúc. Srdce mi bije ako šialené. Už ďalšie ráno som si musela dať takúto rannú rozcvičku. Asi by som už konečne mala začať behať, lenže stále to odkladám. Nie som ten typ človeka, ktorý sa zobudí o piatej ráno s tým že si ide zabehať. To rozhodne nie. Po chvíľke sa narovnám a premeriam si ju od hlavy až po päty. Vyzerá nádherne. Tmavé polodlhé vlasy ma jemne nakulmované, oči sa jej lesknú a pery doslova kričia.

-Si prekrásna- poviem milo.

-Ale na teba nemám- povie príšerne vážne, a ja jej na malú sekundičku naozaj uverím. O, aby som nezabudla. Emily ma dotiahla na modelingovú súťaž. Viem je to hlúposť, ale musím svoj sľub predsa dodržať. Nechcela som tu ísť, no Emily ma presvedčila. Vraj tie peniaze pôjdu pre deti do Afriky alebo také niečo. Nemám to srdce to odoprieť tým deťom a tak som na to pristúpila.

-Čo to máš dočeta na nohách?- vyvalí na mňa oči.

-No vieš...bežať sem v topánkach na opätku...to si proste neviem predstaviť- hodím na ňu zdesený pohľad, no ona sa len zasmeje.

-Sumersová a Priorová- povie Emily za nás obe žene na stoličke oproti nám. Pravdu povediac nevyzerá vôbec sympaticky. Jej vlasy zelenkavej farby človeka skôr odpudzujú ako priťahujú. Podá nám do rúk nalepovacie čísla. Som #36 a Emily#38. Obe si och v momente nalepíme tesne pod prsia a zahradíme sa do radu. Dievčat pomaly ubúda. A je to tu. Kráčam hore piatimi schodmi, po ktorom nasleduje mólo. Kráčam ako jedna z nich. Namyslene a odvážne. Na konci sa otočím na päte a na sekundu zastavím, pozriem sa cez plece pošlem im vzdušnú pusu a odkráčam preč. Nechcem byť jedna z nich ale musím uznať, že toto ma neskutočne bavilo. V podstate som sa im vysmiala do tváre. Moje oči zablúdia na chlapca, ktorý stojí chrbtom ku mne. Irituje ma, že mu nevidím do tváre. Otočím sa na päte smerom na mólo, kde im už Emily dokazuje neskutočnú eleganciu a nádheru. Niekto do mňa strčí-omylom/nasilu-neviem- a ja sa chystám na tvrdý pád, no nedočkám sa ho. Zachytí ma a prekrásne sa usmeje.

-Zase ty?- zasmejem sa a postavím sa späť na vlastné nohy.

-Vďaka- šepnem. Som si vedomá toho, že na nás všetky zízajú. Všimla som si ako mi očami zablúdil na pery, no potom sa okamžite vrátil späť k hnedým očiam. Pustil ma zo zovretia a poškriabal sa na zátylku. Prečo mám na neho také šťastie? Náhoda či osud?

-Rado sa stalo. Som Ryan- povie a podá mi ruku, ktorú okamžite prijmem a potrasiem ňou.

-Aria- poviem a letmo sa usmejem.

-Smiem ťa pozvať na večeru? Vieš, ako odškodné že do teba stále vrážam- zasmial sa.

- Si milý vážne, ale nemyslím že je to dobrý nápad...- očami nájdem tu umelú blondínku. Moja teória je naozaj správna. Kde je on tam je ona. A naopak.

-...ale vďaka- poviem s jemným úsmevom a pokojne ho obídem. Kráčam smerom k Emily, ktorá na mňa vrhá pohľady.

-Čo to malo znamenať? Vieš vôbec kto to je?-z dvihne obočie a štuchne ma do pleca.

-Frajer ten obludy čo mi minulý rok takmer zlomila ruku- poviem neutrálne a na konci zagúľam očami. Emily to nevydrží a vybuchne. Začne sa smiať ako o život a všetky pohľady sa strhnú na nás dve. Paráda T-R-A-P-A-S! Pokrúti hlavou.

-Em som smädná idem kúpiť nejaké mochito. Donesiem aj tebe?- spýtam sa.

-Áno, niečo zelené- povie a fascinovane hľadí na tú ženskú so zelenými vlasmi. Z chuti sa zasmejem a vykročím k neďalekému stánku.

-Ahoj. Prosím ťa jeden krát príchuť limetka, jahody, kivi a hocičo zelené čo ešte máš a druhé limetka, ríbezle a jahody.- poviem pomerne milo chalanovi čo to predáva. Všimnem si ako očkom na mňa zazerá, ale nevšímam si to.

-Vďaka- poviem a vložím mu do ruky peniaze. Neovládnem sa a ochutnám obe. Moje čudo ma modrú farbu a to Emilino skôr do žlta ako do zelena, ale nevadí. Skôr než sa nazdám zase do mňa vrazil. No do riti! Moje krásne ružové šaty sú ...otrasné. Ružovú nahradila modrá a zelená.

-Si idiot, vieš to?-hovorím nahnevane. Zdvihla som zo zeme poloprázdne plastové poháriky a hodila ich do koša.

-Héj, čo robíš?- Schmatol ma za ruku a ťahal do najbližšieho obchodu z oblečením. Zjavne vedel, že y som z jeho nápadom nesúhlasila tak sa radšej ani nepýtal.

-Dlhujem ti to. 3-krát som do teba vrazil a navyše ti zničil šaty. Týmto si to odčiním, no nie?- až teraz som si uvedomila, že ma drží za ruku. Jeho pevný stisk vo mne vyvoláva všelijaké pocity. Vymotám sa z jeho spotenej ruky a zastanem.

-Ale ja si to od teba aj tak nevezmem- poviem tvrdohlavo a ruky si prekrížim na hrudi.

-Ale áno, vezmeš.- zasmial sa na mne, zrejme na tom že mu neverím. Zagúľala som očami a našla si čierne rifle plné dier a jednoduché biele tričko. Táto kombinácia sa mi páči. Ukázala som tu tie handry a vykročila ku kabínke.

-Aj sa mi ukážeš, alebo ako?- zasmial sa spoza dverí.

-A mám snáď na výber?- zdvihne sa mi kútik úst, ale to on nemôže tušiť. Otvorím dvere a prehodím si cez plece svoju kabelku.

-Spokojný?- dvakrát som sa mu otočila a vyplazila jazyk. Nevšímala som si jeho reakciu, proste som pristúpila k pokladni, že si to zaplatím.

-Povedal som ti, že to zaplatím- povedal neústupne.

-Ryan, ale to nemôžem. Mám peniaze, jasné?- vygúlim na neho hnedé očká.

-Mrzí ma to kráska, ale povedal som!- povie vážne a na konci sa pousmeje. To mužské ego -_- . Nemám šancu. Predsa len mi tie handry zaplatil a usmieval sa od ucha po ucho.

Neviem ako je to možné, no odprevadil ma až domov. Rozprávali sme sa o všetkom a pritom o ničom.

-Okej, tak som doma- otočila som sa k nemu vzdialená od neho asi meter a pol. Hodila som na neho jeden zo žiariacich úsmevov a on sa pomaly, avšak smelo ku mne priblížil. Chcel bozk. Pokrútila som hlavou a vlepila som mu krátky bozk na líce.

-Toto som nemyslel- hodil na mňa psie očká a rozkošne sa usmial.

-Maj sa Rey- poviem s jemným úsmevom na perách a vstúpim dnu. Chcel bozk. Chápete? Ani si nevyžiadal moje telefónne číslo ale ten bozk chcel. Seriously! Veď chodí s tou Barbie... Dovlečiem sa do izby kde sa okamžite zvalím do postele. Zavriem oči a chvíľu nad všetkým premýšľam, teda až do chvíle keď ma neporazí spánok a ja nezaspím.

A ďalšia časť je na svete :D Páčila sa vám?  Ešte to zatiaľ nie je až také zaujímavé, no všetko sa časom zmení :) *Adell