True?

#4

Dnešok bude iný. Cítim to. Mám ten zvláštny pocit akoby sa malo stať niečo veľké, no netuším čo. Neskutočne pomalým tempom sa dotrepem do kuchyne, len v dlhom bielom tričku a nohavičkách. Neprekáža mi to. Priam naopak.

-Dobré ránko- pozdravím sa mamine, ktorá práve pije kávu.

-Aj tebe- povie a znova si odpije. Obídem ju a všimnem si na stole pripravené toasty so šunkou a pomarančový džús. Posadím sa na drevenú stoličku, ktorá podo mnou zaprská. Do sýtosti sa najem, keď v tom niekto zaklope na dvere. Čudujem sa kto tu straší takto ráno. Dobre tak nie je ráno je 11:25 ale to je skoro to isté. Aspoň pre mňa. Sonya zbehne dolu schodmi rýchlosťou blesku a stihne ich aj otvoriť.

-Ahoj, je doma Aria?- začujem povedomý hlas. Sonya si ma nájde pohľadom a poriadne si ma prezrie od hlavy až po päty. Opäť sa k nemu otočí a hodí sympatický úsmev.

-Daj jej minútku- povie a zabuchne dvere. Nechápavo na ňu hľadím.

-Prečo si to urobila?- spýtam sa.

- Pozri, tomu chlapcovi sa evidentne páčiš a keby ťa takto videl, iba by si ho vydesila- povie vážne a ja sa na nej iba zasmejem a zagúľam očami nad jej logikou. Vybehnem hore do izby kde sa v rýchlosti prezlečiem a dám dokopy.

-Ahoj- poviem a otvorím hlavné dvere. Vo dverách stojí Ryan a usmieva sa. Ruky ma založené vo vreckách a neustále ma pozoruje.

-Môžeme sa prejsť?- povie a nájde si ma pohľadom. Prikývnem a zavriem za sebou dvere.

ᴥᴥᴥ

-Povieš mi niečo o sebe?- spýta sa a hodí na mňa jeden z tých tajomných pohľadov. Kráčame po pláži a prekvapivo sme tu sami. Posadíme sa do piesku a sledujeme more, ktoré sa k nám približuje a vzápätí vzďaľuje.

-Tak teda...Moja obľúbená farba je modrá, milujem spánok, zmrzlinu a plyšové zvieratká... a tiež milujem volejbal...- poviem smutne a zamyslene. Ryan si ma nájde pohľadom, ktorým mi chce povedať, že chce vedieť viac.

-Minulý rok ma zrazilo auto. Bolo to vážne a keď som sa konečne dala dokopy musela som s tým seknúť. Neviem či budem ešte niekedy hrať- vysvetlím a všimnem si ako pozorne ma počúva.

-A čo ty, Ryan? Čo mi o sebe povieš?- spýtam sa s tým bláznivým úškrnom.

-Vieš totiž neverím, že si sa chcel len prejsť...na to by tu bol niekto iný- poviem a zdvihne sa mi kútik úst. Hovorím o tej umelej Barbie. Viem, ako na tom celom som. Som len kamarátka a myslím, že to tak aj naďalej ostane. Rozhodne nechcem zničiť niečí vzťah.

Úsmev mi opätuje. Bez zaváhania.

-Nie to nie. Chcel som ťa vidieť- povie a na chvíľu zavládne to trápne ticho. Pozriem sa mu do očí, ktoré ma uprene sledujú. Nech robí čo robí, stále je zadaný. Tak prečo so mnou stráca čas? Možno sa so mnou len zahráva.

Pozriem sa späť na more, ktoré ma vždy fascinovalo a venujem mu všetku svoju pozornosť.

-Ryan?- preruší ma jej hlas. Ani sa na ňu nepozriem a viem presne kto za nami stojí. Selena. Presa len sa k nej otočím.

-Môžeš mi to prosím ťa vysvetliť?- pýta sa a prekríži si pri tom ruky na hrudi akoby chcela vyvolať hádku.

-Nechám vás- poviem a zodvihnem sa zo zeme.

-Aké šľachetné- uškrnie sa na mňa a ja jej venujem nechápavý pohľad. Veď ja viem, že spolu chodia, ale môžem ja z toho, že sa mu páčim, ale je to skutočné?

-Aria počkaj!- kričí za mnou Ryan. Obzriem sa k nemu a pokrútim hlavou, že to nemá význam.

-Ryan mali by sme to čo sa deje medzi nami vyriešiť- počujem ju, ale viac ju, ich, nevnímam. Chvíľu kráčam vzad až po chvíľke sa opäť otočím a zamierim k útesom. Chodím tam stále, keď chcem byť sama. Keď sa chcem odreagovať. Posadím sa na môj obľúbený balvan do tureckého sedu a vytiahnem si z vrecka mobil aj slúchadlá. Zapnem hudbu a zavriem oči.

(https://www.youtube.com/watch?v=jTTNWpag6fI)

Vychutnávam si tú slobodu, tú samotu. Na lícach cítim jemný vánok, ktorý mi ovieva. Hnedé vlasy mi pri tom lietajú smerom vzad. V hlave mám toľko myšlienok a pri tom neviem o čom premýšľať. Moju hlavu si dobíja Ryan, ale prečo? Je to len kamarát! Alebo? Má priateľku, aspoň myslím... Chcel som ťa vidieť spomeniem si na jeho slová, ktoré ma prinútili sa usmiať. Aj keď tu nie je motá mi hlavu. Nemôžem sa mu predsa páčiť, na Selenu v žiadnom prípade nemám. Je to prirodzená blondínka, ktorá ma modré oči, plné pery a kozy rozhodne nie sú jej. Povieš mi niečo o sebe? Prečo ma chce spoznať? Je to chalan, ktorý môže mať hociktorú babu, ale prečo má záujem o mňa? Áno, 3 krát do mňa vrazil, ale bolo to omylom? Fakt neviem čo si myslieť. Viem, že sa mi páči ale znamená to pre mňa niečo ako zakázané ovocie. Pocítim ruku na svojom odhalenom pleci.

-Si normály? Vieš, ako si ma vydesil?- vytiahnem si slúchadlá z uší. Naozaj ma vystrašil. Práve nad ním som si doteraz lámala hlavu. Pozriem mu do očí.

-Toto mi už nikdy nerob!- dych sa mi opäť spomalí a ja sa mu konečne pozriem do očí dlhšie ako 3 sekundy. Sú prekrásne. Zelené. Pripomenie mi to včerajšok: Toto som nemyslel. Povedal to pri rozlúčke keď som mu dala miesto bozku, pusu na líce. Tak zvodne a šibalsky sa usmieval.

-Dovoľ mi to vysvetliť- povie a ruky si znova strčí do vreciek. Je nervózny, ale prečo? Zo mňa? Prečo?

-Ryan nič mi nem...-chcela som namietať, no skočil mi do rečí.

-Nič s ňou nemám. Rozišli sme sa pred týždňom.-našiel si ma pohľadom.

-Ja si to nemyslím- poviem pokojne a prehodím si ruky cez prsia.

-Ak by som s ňou niečo mal, myslíš že by som za tebou prišiel? Aria, chcem byť v tvojej blízkosti. Cítim sa v nej slobodný a sám sebou a za to všetko môžeš len a len ty.- vysvetľuje. Jeho slová ma viac než prekvapili, ale odkiaľ mám vedieť že to nie je len hra? Len obyčajná lož? Nie! Pri pohľade do jeho očí, viem že je to pravda. Ruky si po chvíli vytiahne z vreciek a jednu schytí do tej svojej. Ten dotyk ma privádza do šialenstva. Spôsobuje búšenie môjho srdca čoraz rýchlejšie. Neviem čo to so mnou ten chalan robí. Zdvihnem pohľad s našich prepletených prstov späť do jeho očí. Usmieva sa, avšak nič na to nepovie. Všetko mi povie úsmevom a výrazom svojej tváre...

Čitateľov pomaličky pribúda z čoho mám veľkú radosť :) Verím, že ďalšia časť sa páčila ... Ďakujem za každý hlas, koment či sledovanie :3 *Adell