True?

29.

-Čo odo mňa chceš?- pýtam sa ho priamo.

-A čo by som tak asi mohol chcieť?- pozrie na mňa a uškerí sa od ucha po ucho. Zmocnia sa ma obavy najväčšieho kalibru.

-Čo odo mňa chceš?- zopakujem rovnako vážne.

-Rozbila si mi mobil- pripomenie mi.

-Myslíš ten, ktorý tvojou nešikovnosťou sa ocitol na zemi?- zdvihnem obočie a prekrížim si ruky na hrudi.

-Tak za ten vážne nemôžem- zagúľam očami a vyhnem sa jeho pohľadu.

-Ako chceš. Sľúbil som ti peklo...- otočil sa na päte a kráčal chodbou k hlavným dverám. Môže to byť ešte horšie? Naozaj neviem, ale chcem to podstúpiť? Stojí mi to za to? Posledná možnosť premyslieť si to, pretože je skoro pri dverách.

-Počkaj...- zakričím za ním a on síce spomalí, no nezastaví. Nepochybne sa teraz usmieva ako taká opica.

-Justin, ak si myslíš že za tebou budem bežať si na omyle. Vravím stoj!- kričím a on konečne zastaví.

-Slečna si to rozmyslela?- znova sa zaškerí a otočí sa smerom ku mne.

-Čo odo mňa chceš?- zopakujem otázku.

-Poď za mnou- povie akoby moju otázku prepočul a vykročí k dverám, ktoré vzápätí otvorí.

-Počkaj a čo je riaditeľ a celkovo táto mučiareň?- hodím na neho nechápavý a trocha vystrašený pohľad, no on mi zmizne vo dverách. Zastavím sa tesne pred nimi a obzriem sa okolo seba. Chvíľu váham či to vážne urobím, no napokon vyjdem z budovy školy a zamierim k jeho nablízkanemu autu. Opiera sa oň a prezerá si ma od hlavy až po päty, no veľa nevidí. Mám na sebe voľnú tmavo modrú mikinu a sivé rifle. Oukey tie sú obtiahnuté ale aj tak, ja nie som zaujímavá. Otvorí mi dvere spolujazdca čím chce asi pôsobiť ako gentleman, ale ja som mala možnosť čo je zač. To čo nahovoril celej škole ma úplne potopilo v rebríčku popularity.

-Najprv chcem odpovede- poviem pokojne. Nájde si ma pohľadom a naznačí, nech zopakujem otázky.

-Takže po štvrtý krát....čo odo mňa chceš?-

-Rozbila si mi mobil a čírou náhodou potrebujem asistentku, ktorá bude schopná chodiť so mnou na všelijaké akcie. Bude plánovať všetky stretnutia a na koncerty bude samozrejme chodiť so mnou...Potrebujem niekoho schopného, a na prvý moment neodpudzujúceho človeka-

-A čo chceš akože odo mňa? Mám byť tvoj poskok, pretože nemáš asistentku a bez nej si úplne mimo? Ja predsa nemôžem, za to že ti ten sprostý mobil spadol. Veď sa naň pozri máš tam len malý škrabanec, to nič nie je...predstavujem ti totálne zničený displej- vytiahnem z vrecka mikiny svoj mobil a ukážme mu ho.

-Prosím ťa a to sa ti ako podarilo?- vrhne na mňa prekvapený pohľad a zdvihnú sa mu kútiky úst. Musím uznať takto sa mi celkom páči. Myknem plecami. Nebudem mu predsa hovoriť všetko čo sa mi stalo. Nie je to jeho vec.

-Späť k téme- z tváre sa mu vytratí náznak úsmevu č ten kúsok dobra, ktorý hádam má.

-Budeš moja ,,asistentka" dokým si to neodpracuješ. Inak budem pokračovať v tom čo som začal...- hodil zaujatý pohľad a vpíjal sa do mojich očí. Akoby ma chcel zhypnotizovať.

-Teraz prosím ťa nastúp- povie a ja nemám možnosť odmietnuť. Nasadnem si a on za mnou zabuchne dvere. Zapnem si bezpečnostný pás, pokiaľ on obehne auto a nastúpi si. Strčí kľúč do zapaľovača a vyrazíme. Nemám najmenšiu chuť sa s ním rozprávať, no cítim že sa rozhovoru medzi nami nevyhnem. Môj život už komplikovanejší byť ani nemôže.