True?

24.

-To už prečo?- spýta sa so záujmom.

-Ty sa ma to vážne pýtaš? Veď si sa mi nasačkoval do izby a v noci ma skopol z postele- spustím svoj krátky monológ.

-2 krát- zdôrazním.

-Asi si si to zaslúžila- smeje sa.

-Počkať to naozaj? Sorry- povie a úsmev sa mu z tváre takmer úplne vyparí. žeby to bol stále ten chalan do ktorého som sa kedysi zamilovala?

-Vonia to dobre- skonštatujem nahlas a chabo sa usmejem.

- A to si to ešte nejedla- zaškerí sa na mňa.

-Takže mi dovolíš ochutnať?- neisto sa opýtam.

-No...zhodil som ťa z postele..... 2krát, takže to bude moje ospravedlnenie a zároveň poďakovanie, že si ma nevyhodila z tvojej izby.

-Ale to nie je pravda!- vyviedla som ho z omylu, no on sa len smial.

-Ja som ti to jasne vysvetlila, no ty si medzitým zaspal- zagúľam očami a posadím sa za kuchynský stôl.

-Ťažko sa hádať s človekom, ktorý vás ani nevníma- zadívam sa na vchodové dvere. Ani neviem či som tú hlúpu vetu adresovala Ryanovi alebo Kevinovi. Akoby som čakala, že sa teraz otvoria či niekto zaklope. Pri pomyslení, že nemám žiadne správy o Kevinovi mnou prebehne triaška. Nič o ňom neviem. Nevolá, nepíše...ignoruje ma, ale prečo? Veď ja tu mám byť tá nahnevaná či urazená a nie on!

Skloním hlavu ku tanieru a zadívam sa na horúce wafle, poliate čokoládou a šľahačkou. To jedlo vyzerá neodolateľne. Pustím sa do toho.

-Umm..je ...to...neskutočné. Odkedy sa vyznáš v kuchyni?- pýtam sa pomedzi jedenie.

-Ani neviem, asi som to zdedil po mame- jemne sa usmeje a vloží si sústo do úst. V tichosti po sebe pokukávame. Vychutnávame si jedlo.

-Ako si na tom? Vieš... nikdy sme sa o nej nerozprávali..- opatrne začnem túto tému, no rozmyslím si to.

-Chýba mi...stále- milo sa usmeje.

-Prepáč...nie je to moja vec- pokrútim hlavou, čím mu chcem naznačiť, že ma mrzí, že som túto tému vôbec začala. Ja neviem ako sa cíti. Aké to je, nemať mamu. Neviem si to predstaviť...ani nechcem. Musí to byť ťažké...

-Aria, to je v pohode. Neviem čo je medzi nami práve teraz ale rád by som ťa bral ako kamarátku, keď už nie ako...- zasekol sa.

-Ako?- podpichnem ho.

-Veď ty vieš...- milo sa usmial.

-Neviem.- Zatvárila som sa vážne.

-Ako priateľku- povedal to tak neisto a smutne. Jemu na mne stále záleží?

-Neboj sa, nič nebudem skúšať. Chápem to. Chodíš s Kevinom či ako sa volá, a akceptujem to. Nesúhlasím s tým, no akceptujem to. Môžeme byť aspoň priatelia? ( myslené ako kamaráti) – spýtal sa a našiel si ma pohľadom.

-Priatelia? To znie dobre- povedala som s falošným úsmevom na tvári. Fakt to práve povedal? Myslí to vôbec vážne? A prečo to vôbec urobil? Len predvčerom mi pripomenul ako ma ľúbi a teraz mi ponúka priateľstvo? Ja som s toho chalana úplný jeleň. Vôbec neviem čo chce alebo skôr koho.

-Tak teda kamarát...nezvykaj si, že tu budeš prespávať. A tým myslím v mojej posteli- poviem vážnym tónom hlasu. Nevydrží mi to nadlho a začnem sa smiať. Ryan sa hneď pridá.