True?

26.

Potiahnem žiletkou po zápästí. Tá neskutočná bolesť ma prinúti vyroniť zopár slz. Kvapky krvi už padajú na podlahu. Potiahnem znova a znova. Zakrúti sa mi hlava. Aria prestaň! Nechceš sa zabiť! Kričí na mňa svedomie. Všetko to boli len prázdne slová. Naletela som a hneď dvakrát. Som príšerne hlúpa. Za chyby sa platí ...Odložím žiletku späť do skrinky pod umývadlom a položím zápästie pod studený prúd vody. Za štípe ma to, no nevydám ani hláska. Nemôžem. Prelepím si zápästie leukoplastom a zhodím zo seba všetko oblečenie. Dám si rýchlu sprchu. Stále mám chuť plakať zo všetkých chýb, ktoré som urobila vrátane tej čo som spravila len pred chvíľou. Nikdy by som si nepomyslela že to urobím, že ma k tomu niečo či niekto doženie. Vždy som sa žiletiek na zápästí bála. Hovorila som si, že nič nemôže byť natoľko zlé aby sa to nedalo vyriešiť inak, ale zmýlila som sa. Niektoré veci vážne inak riešiť nejde. Nie je to správne, viem to, ale nič iné ma nenapadlo. Cítim sa mi oklamaná, podvedená a sama.Áno som úplne sama na všetky svoje problémy. Nemôžem to nikomu povedať, nedokážem to. A nedokážem sa ani tváriť, že je to medzi mnou a Ryanom v pohode, pretože nie je.

Vyleziem zo sprchy a všimnem si svoje mokré oči. Nie je to od vody, tým som si istá. Prehodím cez seba uterák a rýchlo sa ním vysuším. Vymením si leukoplast a oblečiem si na seba voľné tričko sivo-čiernej farby s dlhým rukávom, kvôli ruke, a len nohavičky. Prebehnem do izby. Mokré rozpustené vlasy mi vôbec neprekážajú.  Aj tak mám mokrú celú zadnú časť trička. Zmierila som sa s tým. Nemám chuť si ich teraz fénovať. úprimne? Je mi úplne ukradnuté, ako práve vyzerám. Zamierila som do svojej izby. Zbadala som ho sedieť na moje posteli. V rukách drží bieleho medveďa, ktorý mi kedy dávno daroval. V čase keď sme spolu chodili. V čase, keď ma ešte nepodviedol a vravel mi ako si ho postupne namotávam.

-čo tu došľaka robíš?- doslova som na neho vyštekla a potiahla rúkav trička nižšie, aby nebolo vidieť leukoplast, ktorý postupne presakuje. žeby som sa porezala až tak hlboko? To je jedno. Momentálne sú moje nervy na bode mrazu. Neviem to zastaviť.

-Aria, čo sa stalo?- spýta sa ma šeptom. Pozrie mi do očí a zahľadí sa do tých mojich.

-Choď preč!- poviem ešte povedzme pokojne, aj keď všetci dobre vieme, že nie som v pohode.

-Aria, no ták. Som tu s tebou- povie a jemne sa usmeje. Priskočím k nemu. vytrhnem mu z rúk medveďa a vyhodím ho von oknom. Je mi ukradnutý. Nie je. Je! Nie je, ale nezáleží na tom.

-Vypadni!- vyšteknem. Len zmätene na mňa pozrie.

-Vravím vypadni! Odíď a už sa nevracaj!- kričím akoby som sa práve zbláznila. Určite tak aj vyzerám, no je mi to jedno. Pomôžem mu k dverám, ktoré okamžite zamknem a hodím sa do postele. Slzy mi z očí vyšli už dávno a stále sa im nechce prestať. Neviem či to všetko stojí za to. Nie, rozhodne nie! nebudem viac plakať. Netuším ako sa mi to podarí, no zaspím. Rozhodne je to tak lepšie. aspoň sa chvíľu netrápim a nepremýšľam nad vecami, ktoré mi za to nestoja.

ᴥᴥᴥ

Prebúdzam sa, ale nie preto že by som chcela, ale preto že musím. Ten otravný zvuk budíka, m nedovolí viac spať. Otvorím zaspaté oči a pozriem sa koľko je hodín. 6.00 hodín ráno. No to určite! Pretočím sa na druhý bok a zavriem oči, no v tom sa ozve ďalší budík. Odomknem displej a všimnem si že je už 6:15. Seriouslly? Ach. Pošúcham si oči a veľmi neochotne vstanem z postele. Urobím si rannú hygienu dostatočne pomaly. Pravdupovediac vôbec sa mi do školy nechce. Nechce sa mi tváriť, že je všetko v pohode, keď nie je. Ale musím. Nahodím falošný úsmev a budem sa usmievať. Všetko bude v pohode. Nanesiem jemný make-up, zvýrazním oči linkou a očnými tieňmi a na pery nanesiem. Oblečiem si voľnejšiu tmavomodrú mikinu a svetlo-sivé rifle. Vlasy si zapletiem do rybacieho chvosta. (dopredu) A som hotová. Dnes nemám chuť stráviť pred zrkadlom či šatníkom viac ako hodinu. Nie je čas.

Trošku kratšia,ale predsa ešte dnes.... :) Pokračujeme v depresii...hlavne si to  neberte odobne a nič z toho nerobte!!!! Jasné?! V&C poteší :) *Adell