True?

31.

Počujem Sonyu v kúpelní. Preto ma ani nenapadne sa ani postaviť. Namiesto toho si opäť ľahnem a prikryjem sa perinou až po uši. Som ako tak zdochlina pri pomyslení, že dnes budem makať pri nacvičovaní choreografie. Budem tráviť väčšinu času s tým idiotom. A ešte musím do školy, v ktorej ma každý neznáša. Ach...vidím že to bude hrozne dlhý a ťažký deň. Ale ja to zvládnem no, nie? Musím. Nemám na výber. Moja hra, že som v pohode už dávno padla. Ale niečo na tom všetkom mi nesedí. Je to vôbec pravda? Je to skutočnosť?

V hlave mi treští,akoby ma niečo zrazilo. Nad tou myšlienkou sa v mysli zasmejem. Bola by to veká náhoda, keby sa to stalo znova, nie? Začínam vnímať okolie a nejaké pípanie prístrojov. Pomaly otvorím oči, ktoré si len horko-ťažko privykajú na svetlo. Všetko vidím rozmazane, až po chvíli zaostrím. ľavú ruku si položím sa spánok a obzriem si miestnosť. Je to tu ako v nemocnici. Počkať, ja som v nemocnici. Dych sa mi v zlomku sekundy zrýchli. Čo tu robím? Ako som sa se dostala? A čo si pamätám ako posledné? Veľa otázok na ktoré nepoznám odpoveď, no v tom si všimnem svoju ruku previazanú minimálne dvoma obväzmi. Uprene hľadím na svoju ruku a prstom si prechádzam opatrne po obväze. Začujem škrípanie dverí a môj pohľad sa okamžite premiestní na postavu vo dverách.

-Slečna Summersova, kedy ste sa nám prebrali?- hovorí priam natešene.

-Ja...hmm len pred chvíľou- zahabkám.

-Pán doktor,pán doktor!- zakričala na chodbu.

-Slečna Summersova sa nám konečne prebrala- do izby vstúpi povedomý muž. Jasné, on ma vyšetroval aj pri predchádzajúcom úraze? Neviem ako to nazvať.

-Ako sa cítiš?- spýtal sa ma a postavil sa vedľa mňa.

-Treští mi v hlave, ale inak som v pohode- poviem, ale zaklipkám očami. Zrak sa mi stále miestami rozmazáva.

-Fajn tak teraz ti môžem vynadať. Čo bolo také vážne, že sa to muselo riešiť takto? Aria, ty si to asi neuvedomuješ, ale je to vážne. Nemôžem robiť také hlúposti. Podľa rán na tvojich rukách si na žiletke viac než závislá. Pochop to, musí sa to skončiť.- začne svoj monológ. Uznávam, žiletka nebola najlepší na riešenie svojich problémov, ale teraz vážne nemám potuchy prečo som to urobila. Vždy som bola čestné dievčatko, ktoré by nič tak hrozné a bolestivé neurobilo. Nemohla som sa pozerať na filmy kde si dievčatá prikladali žiletku k zápästiu a napokon som to sama urobila? Prečo? Bolo to až také zlé?

-Neuvedomuješ si, že sa o teba tvoji najbližší boja? -samozrejme mamina a Sonya.

-Toto sa nesmie opakovať. Je to nebezpečné, rozumiete ma?- prikývnem.

-Pán doktor?- oslovím ho, keď je už na odchode. Obzrie sa ponad plece a venuje mi pozornosť.

-Ja...nechcem...nechcem tu byť sama- poviem šeptom.

-Tak to sa asi potešíš...-ani nedopovie vetu a do izby, do mojej náruče, vtrhne Sonya spolu s maminou a nejakým chalanom. Jeho tvár je z veľkej časti šťastná no z druhej časti smutná. Kto je to? Jeho tvár mi je tak hrozne povedomá a predsa tak neznáma. Sonya je už v mojom náručí. Stíska ma silno ako nejakú hračku bez ktorej si nevie predstaviť život. Netipovala by som, že je taká silná. Samozrejme je tu možnosť, že som len taká slabá, vyčerpaná.

-Toto nám už nikdy,nikdy nerob!- kričí mi do ucha. Slovo ,,nikdy" zdôraznila. Ešte stále sa mi v ušiach ozýva.

-Vystrašila si nás- povie ten chlapec a priblíži sa k posteli z opačnej strany ako Sonya. Chytí ma za ruku a mnou prebehne zvláštny pocit. Nechápavo sa na neho pozriem.

-Nechcel by mi niekto vysvetliť prečo ma tento neznámy drží za ruku?- spýtam sa a premiestnim svoj pohľad chvíľkou na maminu a chvíľkou na Sonyu.

-Aria? Ty si ho nepamätáš?- neveriacky sa pýta Sonya. Pokrútim hlavou na znak, že nie. Vidím ako to toho chlapca zabolí.

-Prepáč, ale neviem kto si-

-Aria, nie ty určite len sranduješ. Musíš vedieť kto som. Nemohla si na mňa zabudnúť. Ja som Ryan a ty ma poznáš zo všetkých ľudí na svete najviac. Poznáš ma, že? Som ten idiot, ktorému si zobrala srdce. Ktorý si uvedomil čo chce....nemôže byť neskoro...- v očiach sa mu hromadia slzy, ktoré sa snaží potlačiť. Opäť pokývem hlavou. Ryan to nezvládne a z očí mi vybehne zopár zradkýň v tvare slz. Odvráti sa pohľadom a okamžite si ich utrie.

-Ja...prepáčte..potrebujem vz-z-zduch- povie a rýchlo sa z izby vytratí. Asi pre neho znamenám veľa, keď má dôvod kvôli mne plakať. Niečo mi hovorí, že ma miluje, ale je to len pocit. Nemusí to tak byť. Možno je to len najlepší kamarát, ktorý ma berie ako sestru a po tom čo som mu povedala, že netuším kto to je, mohlo to vyzerať ako úder pod pás. Mrzí ma, že som mu to spôsobila. Bolí ma vidieť ako sa kvôli mne trápi.

-A-a-ako dlho som bola mimo?- spýtam sa neistým tónom. Snažím sa prestať myslieť na toho chalana. Ryana.

-5 dní- povie mama smutným tónom.

-Čože? A to je normálne?- neveriacky sa pýtam. Bola som päť dní mimo, len kvôli žiletke? To sa vôbec dá? Príde mi to neskutočné.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tak a je to tu :3 Všetko to bo len a len sen. Aria to prehnala so žiletkou a toto všetko bolo len výplodom jej fantázie. Viac menej som Justina Biebra úplne vymazala z tohto príbehu. Myslím, že bude lepšie to zbytočne nekomplikovať. Ostávame pri Kevinovi, Ryanovi a ich komplikovanom vzťahu.  Čo na to hovoríte? Tvoj názor? Budem rada, ak sa vyjadrite :)        

V&C poteší :) Ďakujem za prečítanie :*  *Adell