True?

19.

Ďalšia časť je tu :3 Užite si ju

  (https://www.youtube.com/watch?v=Ca1i6DZC3iY odporúčam popri tom niečo počúvať napr... ) :)

Prebúdzam sa v povedomej izbe. Vidím biely strop, biele steny moje nahé telo pokryté bielu plachtou a vedľa seba jeho. Spí. Načiahnem sa k zemi a schmatnem podprsenku a nohavičky. prehodím cez seba jeho čiernu košeľu a pomalými tichučkými krokmi kráčam sa do kuchyne. Nechcem ho zobudiť. Kráčam bosá po studených dlaždiciach.

Zastavím sa pri kuchynskej linke o ktorú sa opriem. Prstom si prejdem po perách, ktoré len nedávno spájali tie jeho. To čo sa včera stalo stalo sa. Neviem či to bolo správne aj keď sa mi to páčilo Otázkou znie čo mu na to poviem.Ach. Som príšerne zmätená. Burcuje vo mne pocity všetkého druhu. Neviem čo cítim. Alebo to viem, ale bojím sa priznať to. Ak som hotová do Kevina čo som do Ryana? Nemôžem predsa milovať dvoch naraz nie? Musím si to ujasni. A to čo najskôr. Avšak, na druhej strane nič mi v tom nebráni. Ryan chodí so Selenou, teda mojou úhlavnou nepriateľkou ktovie prečo. Som single, a on sa mi páči. Tak v čom je problém? Pípne mi mobil na znak budíka. Ou no! Rozbehnem sa k nemu do izby a začnem sa obliekať a histerčiť.

-Kevin, vstávaj!- kričím a naťahujem na seba rifle. Konečne sa zobudí a zvodne sa usmeje. Oukey tak len na chvíľu potom hodí nechápavý pohľad.

-Nepozeraj sa tak na mňa. Vieš, musíme do tej budovy, kde mučia ľudí za to že neprídu na čas. Veď vieš, volá sa škola- hovorím ironicky a popri tom hľadám svoju košeľu. Rýchlo si ju oblečiem a  vyberiem sa k dverám, no Kevin ma chytí za ruku a vtiahne späť do postele. (obrázok hore)Zasmejem sa a snažím sa odtiahnuť, no niečo vo mne hovorí, že je to správne. Alebo? Neviem, sama v sebe sa nevyznám.

-Mali by sme ísť- hovorím medzi bozkami. Teda aspoň sa snažím. Ruky mu automaticky položím okolo krku, no neskôr skĺznu do vlasov. Zasmeje sa pomedzi bozky. Evidentne sa mu páči, že som zmenila názor.

ᴥᴥᴥ

Hlavne nenápadne. Obaja kráčame chodbou školy a podozrivo sa usmievame. Nie, nedržíme sa za ruky ani nič také, len si užívame prítomnosť jeden druhého. Pokukujeme po sebe, a ani jednému z nás to nevadí.

-Vidíme sa- poviem a postavím sa na špičky. Hneď na to spojím naše pery. Nevadí mi, že chodba je pomerne plná ľudí, ktorí na nás práve zízajú. Nie. nevadí mi to. Hneď čo sa odo mňa neochotne odtiahne si zahryzne do pery a vyberie sa späť chodbou do inej triedy. Otočím sa na päte a posadím sa úplne dozadu. Moje obvyklé miesto. Posadím sa na drevenú stoličku, ktorá prekvapivo nepraská. Ktovie či nie je ešte z doby kamennej .

-Ahoooj- začujem jej hlas. Pozriem sa jej do očí a milo sa usmejem. Emily. Posadí sa vedľa mňa.

-čo je s tebou?- pozorne si ma premeria.

-Neviem o čom hovoríš... -pokrútim hlavou a vyhnem sa očnému kontaktu. snažím sa tváriť ,,nenápadne".

-No ták. čo sa deje? Som predsa kamoška, mne to môžeš povedať- štuchne ma do pleca a usmeje sa.

-Môžem sa ťa niečo opýtať?- snažím sa ,,nenápadne" zmeniť tému.

-Hmm?-

-Ak by sa ti páčil niekto, komu sa náhodou páčiš aj ty už celé roky a prišla si na až teraz, a čisto teoreticky ste mali včera svoju chvíľku, a hneď na to sa spolu vyspali, no on bol kedysi niečo ako zakázané ovocie ale teraz už nie je. Včerajšok bol ...naozaj...naozaj skvelý- dokončím svoj monológ  a nájdem si ju pohľadom.

-A ten záhadný chalan, je?- pýta sa ma a usmieva sa od ucha po ucho.

-Sľúbiš mi, že sa nič medzi nami nezmení, ak ti to poviem?- spýtam sa jej. Vážne, by som si nechcela znepriateliť osobu, ktorá o mne vie úplne všetko.

-Ou, ty a on? Seriouslly? Kevin?- ani jej nestihnem povedať o koho ide a už jej to doplo. Vytreštím na ňu oči a zatvárim sa zmätene. Len neisto prikývnem.

-čo si o tom celom myslíš? Chcem vedieť tvoj názor- šepnem.

-Neviem od kedy sa vrátil je iný. Myslím, zýže už nie je taký ako pred tým. myslím, že sa zmenil, no neviem ...to musíš vedieť sama. čo k nemu cítiš?- spýta sa ma a ja sa nad tým hlboko zamyslím.

ᴥᴥᴥ

Kráčam domov. Áno, po dlhom čase idem zo školy po vlastných. Stále ma niekto zviezol práve preto je to iné.

-Hey, my Beauty- ozve sa spoza mňa. Spozorniem a otočím sa k nemu.

-Ahoj- venujem mu úsmev.

-Chýbala si mi- šepol a spojil naše pery. Nebránila som sa,a le pravdupovediac ma to prekvapilo.

-Vieš o mne všetko, tak potrebujem vedieť, že nie som len ďalšia v poradí- preruším ten pekný okamih. Pozrie sa mi do očí a jemne ma pobozká na čelo. Verím mu.

-Kráska, myslím to s tebou vážne. Znamenáš pre mňa naozaj veľa- šepne s jemným úsmevom na perách. Opäť spojím naše pery. Schmatne ma pod zadok a tak si okolo neho automaticky oviniem nohy.Ruky si položím okolo jeho krku a všetky bozky mu oplácam.

-Daj ma dolu!!!- kričím, no on sa na mne len zabáva.

-Nechcela si sa zviesť v mojom parádnom autíčku, a ja ťa určite nepustím z dohľadu, tak si ťa domov jednoducho donesiem- protestuje. Dostala som výbuch smiechu. Nevládzem ani len dýchať a nie to ešte myslieť.

-Milujem keď sa smeješ- povedal a uprene na mňa hľadel. Cítim ako sa mi do líc nahrnula červeň. čo už..

-Vieš, mala by som sa konečne ukázať aj doma. Mama bude aj tak so sestrou v nemocnici. môžeš prespať u mňa- nájdem si ho pohľadom a milo sa usmejem.

-Pozrieme si nejaký film a budeme sa napchávať popcornom- navrhnem a bláznivo sa usmejem.

-Ale...- začnem si klásť podmienky.

-Ale?- spýta sa a uškrnie sa.

-Musíš sa pustiť- poviem rozhodne a smrteľne vážne. Oukey, ten Vážny pohľad mi vydrží asi 10 sekúnd ale ja tak. Zabralo to. Pustil ma a hneď na to si so mnou preplietol prsty. Pri tom dotyku som sa mu pozrela do očí, ktoré sa samé o sebe usmievali. Nevedela som, že vie byť aj romatický. Pravdou je, že som ani nemala kedy...zistiť si to o ňom. Ako hovorím bol niečo ako zakázané ovocie, ktoré mám teraz dovolené. Dokonca aj od Emily. Chápete? That's amazing :3