True?

23.

-Ktorú frakciu máte najradšej?- spýta sa Sonya, ktorá si ma nájde pohľadom a potom sa pozrie na Ryana, ktorý ma svoju ľavú ruku rozvalenú za našimi hlavami. On si fakt myslí, že to nevidím? Provokuje.

-Neohrozenosť- poviem automaticky.

-Informovanosť a neohrozenosť- povie Ryan a začne sledovať film. So Sonyou sa na seba pozrieme a kývneme na seba.

-Je to divergent!!! Zabiť!- kričí moja sestra a začne po ňom skákať. Nechcem kaziť srandu preto ho začnem štekliť. Nerobím to kvôli nám ale kvôli nej. Chcem aby sa doma cítila konečne dobre. Áno, ušteklím ho k smrti! Ak ju to poteší, tak mi to vadiť nebude.

-Dosť! To stačí!-kričí pomedzi smiech. Tak fajn. Prestanem.

-Nabudúce si dobre pomysli čo povieš- pozrieme sa na neho vážnym pohľadom. Ja a Sonya.

-Vy ste sa na mne dohodli?- vyvalí na nás oči a škaredo pozrie.

-Nechmúr sa tak. Tu máš pukance- nastavím k nemu misku, no ani na mňa nepozrie. Líca ma červené od toľkého smiechu. Ignoruje ma. Žeby sme to prehnali? Nie! Určite nie. Stiahnem misku plnú pukancov naspäť k sebe. On to len potrebuje pre dýchať.

-On je taký krásny- mrmle si popod nos moja sestra.

-He is cute- šepnem a zahryznem si do pery z vnútornej strany. Práve zachránil Tris od Petra a ďalších dvoch chalanov pri jame. Cítim ako Ryan zagúľal očami, no je mi to jedno. Ryan práve nahlas zíval a natiahol si nenápadne ruku poza nás. Sonyi to vôbec nevadilo, ale mne áno. V okamihu som sa ,,nenápadne" odsunula ďalej. Pozriem sa na hodinky a zbadám, že je 11:05.

-To je vážne už toľko? – šepnem s otáznikom na konci.

-Sonya, poď už spať- pohladím ju po vlasoch. Letmo prikývne. Vidím aké ma ospalé oči. Vstane z postele a zamieri hore schodmi do svojej izby. Obrátim sa k Ryanovi, ktorý odrazu pozorne sleduje film.

-Hmm-hmm...Ryan?- vytrhnem ho zo zamyslenia či z ,,pozerania"? Neviem, v každom prípade mi venoval ospalý pohľad.

-Mal by si ísť- poviem pokojne aj keď sa v jeho prítomností cítim neskutočne nervózne. A prečo? Nemám najmenšie tušenie.

-Chceš ma o štvrť na jedenásť večer vyhodiť z domu?- vytreští na mňa oči. Vidí, že sa chystám sa prikývnuť, preto okamžite argumentuje.

-No ták! To mi nemôžeš urobiť. Veď skoro nevidím na oči...- pošúcha si ruky rukou. Viem, že klame, ale nemám chuť sa tu s ním naťahovať. Nie som predsa malá. Zagúľam očami.

-Tak fajn- zdvihnem sa z postele a pribehnem k skrinke, z ktorej vytiahnem teplú modrú deku.

-Tu máš deku a tam máš ,,posteľ"- ukážem na gauč a zaškerím sa. Otočím sa na päte a kráčam ku schodom.

-A pusa na dobrú noc nebude?- spýta sa uštipačnou poznámkou.

-Zabudni- ani na neho nepozriem a vybehnem hore schodmi. Zavriem sa v izbe a zhodím sa do postele. Vôbec sa neobťažujem vstať z postele a prezliecť sa. A na čo? Netreba. Ráno si dám sprchu. Teraz chcem spať. Zhodím bieleho medveďa od Ryana na zem a zavriem ospalé oči. Pýtaš sa, prečo som ho už nevyhodila? Chcela som, vážne, ale nešlo to. Nedokážem sa ho striasť, rovnako ako citov ktoré cítim k Ryanovi. Ale pššt! To mu nehovorte.

ᴥᴥᴥ

-Aria. Aria spíš?- hučí mi jeho hlas pri uchu.

-Teraz už nie- šepnem ale neotvorím oči.

-Na tom gauči sa nedá spať!- hovorí smrteľne vážne.

-Tak choď domov- poviem a prevrátim sa na druhý bok.

-No ták! Šak sa posuň- postrčil ma až som skoro spadla.

-Zbláznil si sa? Tu spať nebudeš!- konečne otvorím zaspaté oči a dám sa do sedu. Ľahol si vedľa mňa a zavrel oči. Po chvíli už len hlasito odfukoval. To snáď nemyslí vážne! On zaspal v mojej posteli. Je vôbec normálny? Snažím sa ko nohami skopnúť z postele, no nejde to. Má to opačný efekt. Na zem som spadla ja. Au. Všetko sa mi krúti. Chcete vedieť ako som na zem dopadla. Tak prosím. Nohy mám stále na posteli pričom hlava a zvyšok tela dopadlo na zem. Vstanem zo zeme a ľahnem si na štvrtinu postele. Ak si myslí, že pôjdem ja spať na gauč, tak je na veľkom omyle.

ᴥᴥᴥ

Prebúdzam sa na studenej zemi. Neverím. On ma v noci skopol z postele? Z mojej postele? Ach. Zodvihnem sa a vbehnem do kúpeľne kde zamknem dvere z oboch strán, keďže mám spoločnú kúpeľnú so sestrou. Zhodím na zem všetko oblečenie a vstúpim do sprchového kúta. Pustím na seba horúci prúd vody a zavriem pritom oči. Kvapôčky vody mi o chvíľu zalejú celé telo. Je to príjemný pocit. Vlasy mám už úplne mokré, nevadí mi to.

Osuším sa uterákom a natiahnem na seba najprv spodné prádlo, potom kratšie čierne šortky a čierne tričko, ktoré viac než milujem. Rozpustené vlasy si okamžite vyfénujem a zbehnem do kuchyne cez Sonyinu izbu. Ešte nikdy sa nestalo aby spala dlhšie ako do 8 hodiny ráno a ani dnes to nebola výnimka. Vedela som to. A navyše Ryan určite vyspáva, iba by som ho zobudila... To je jedno. Bežím dole schodmi. Do nosa mi udrie neznáma vôňa. Žeby wafle? Netuším. Vstúpim do kuchyne a zamrzne mi úsmev. Ryan stojí pri kuchynskej linke a niečo kuchtí, akože really? Vyvalím na neho oči.

-Dobré ráno- usmeje sa.

-Neviem či dobré- myknem plecami.

-To už prečo?- spýta sa so záujmom.

-Ty sa ma to vážne pýtaš? Veď si sa mi nasačkoval do izby a v noci ma skopol z postele- spustim svoj krátky monológ.

-2 krát- zdôrazním.

-Asi si si to zaslúžila- smeje sa.

-Počkať to naozaj? Sorry- povie a úsmev sa mu z tváre takmer úplne vypari. žeby to bol stále ten chalan do ktorého som sa kedysi zamilovala?

Continue soon :)Za možné gram. chyby sa ospravedlňujem... V&C poteší  *Adell