True?

30.

-Oukey Beauty, myslím že si hotová. Teraz sa urobia fotky a predpokladám, že zajtra či pozajtra ťa naučia choreografiu. Potom sa natočí videoklip...- začne Danielle. Pozriem sa na svoju ruku prelepenú leukoplastom. Ako im to vysvetlím?

-Ou, tak toto bude problém. šepne hľadiac na moju ruku.

-Poď vymeníme ti leukoplast telovej farby. Tak to ťa tam pustiť nemôžem- povie a ja len prikývnem. Možno nebude treba vysvetľovať odkiaľ to mám a možno sa ma ani nebudú pýtať tie otázky typu: čo sa ti stalo? :O a podobne... Prelepí mi ruku a odprevadí ma k Patricovi, teda fotografovi. Vzápätí zmizne a ja sa postavím na bielu plachtu. Urobím mu pá poz a zatvárim sa zvodne. Veď o to tu ide, nie?

-úsmev prosím- povie.

-Justin, ale okamžite sem nabehni!- zakričal režisér. Odrazu som zbadala Justina len bielych šortkách. Neviem ako je to možné, no oči mi ihneď padli na jeho neskutočné tehličky. Vidno že, na sebe maká. Nie! Rýchlo som sa pozrela inam. Už si zabudla čo natáral celej škole? Že si sa vyspala s učiteľom? Že ti kvôli nemu chlapec, ktorého máš tak hrozne rada povedal, že si k****? Odvrátim zrak a prekrížim si ruky na prsiach. Nech je mu jasné, že ho nemám rada a že s ním nechcem natáčať videoklip, no na druhej strane je to pre mňa veľká príležitosť. Začať modeling...

-Nemysli si, že by som to urobila ak by som nemusela- šepnem a otočím sa k nemu. Naše telá sú tak neskutočne blízko. Cítim ako sa mu rozbúšilo srdce. Rukou som mu prešla po tehličkách zatiaľ čo nás Patrick non-stop fotil. Na moment sa nám stretli pohľady.

-A teraz ju pobozkaj- zavrčal Patrick spolu s režisérom.

-Nemysli si, že by som to urobil ak by som nemusel- šepol a nahol sa ku mne. Teraz sa mne rozbúšilo srdce ako šialené. Spojil naše pery. Prehodila som okolo jeho krku ruky.Páčilo sa mi to, no iba to hrám ....alebo? Na moment som sa odtiahla, keď som cítila ako veľký mi chce strčiť svoj jazyk do úst. Priznám sa, ten pocit ma trochu lákal ale nepoddala som sa mu.Pozrela som sa späť na objektív a zatvárila sa šibalsky.

-Okej decká, na dnes to balíme- zakričal prívetivým tónom režisér. Dostala som sa von z jeho objatia a vykročila ku šatni. V rýchlosti som sa prezliekla do vecí čo mi nachystala Danielle. Nepôjdem predsa domov v mokrom oblečení, no nie?

Prehodila som si cez plece školskú tašku a vytiahla z vrecka mikiny svoj mobil. Snažila som sa ho zapnúť, no márne. On skrátka....skončil. Toto je jeho END. No nič vyšla som dverami, ktorými som sem prišla a okamžite som zbadala Justinove auto. Zrejme je ešte vnútri. Mám ho čakať? Rozhliadnem sa okolo seba. Pchee, nech na to zabudne. Možno som teraz jeho ,,asistentka" hoci nie dobrovoľne, a zároveň jeho figúrka vo videoklipe, neznamená to, že sa budem tváriť akoby som mu patrila čo čo.

Vykročím chodníkom cestou domov. Musím uznať, že je to vážne nuda, keď v ušiach nemám slúchadlá. Je tu také hrozné priam podozrivé ticho. Ach. Slnko stále svieti akoby bol obed a to je ...oukey neviem koľko je hodín, pretože môj mobil je v caujku. Idiot! Keby na mňa nezabudol tak by ma odviezol domov! Ale on nie,on musí pomedzi to ešte niečo zariadiť. úprimne? Nechcem vedieť, čo práve teraz robí. Nezaujíma ma to!Viem, nehovorím to práve presvedčivo, ale Justin ma nezaujíma! Klameš, ozve sa mi moje svedomie. Ja neklamem! Celou cestou sa hádam sama so sebou. Má pravdu moje svedomie alebo ju mám ja?

Vybehnem hore do svojej izby a zvalím sa do postele. Hlavu mám ako taký balon. Toľko myšlienok mi tam behá, že už ani nevládzem rozmýšľať. Asi je načase založiť si denník, no nie? Nie! Na také veci nemám čas. komu by sa chcelo vylievať svoje srdiečko nejakému kúsku papiera? Nie, to si neprosím. Pri všetkom tom rozmýšľaní sa mi konečne podarí zaspať. Neviem ako je to možné. Neviem ako som zaspala a ako som si vedela vystačiť aj bez žiletky. Čo je to so mnou? Je to asi po prvýkrát za celé týždne čo som ju nepoužila. Je to zvláštne.

Budí ma ten otrasný zvuk budíka. Tak veľmi sa mi nechce do školy, no hneď na to si spomeniem, že mne sa tam nechce nikdy. Možno na začiatku to bolo skvelé, no teraz? Všetko sa zmenilo. Radšej by som trávila svoj čas s mojou vyhriatou posteľou. Strčím si hlavu pod vankúš a snažím sa ten zvuk ignorovať, no nejde to. Stále ho počujem, stále sa mi ozýva v ušiach. Natiahnem sa rukou na nočný stolík a snažím sa ho naslepo vypnúť. Podarí sa mi to.No niečo vo mne ma prinúti vstať. Otvorím zaspaté oči a posadím sa. Nohy mi volne visia z postele. Počujem Sonyu v kúpelní. Preto ma ani nenapadne sa ani postaviť. Namiesto toho si opäť ľahnem a prikryjem sa perinou až po uši. Som ako tak zdochlina pri pomyslení, že dnes budem makať pri nacvičovaní choreografie. Budem tráviť väčšinu času s tým idiotom. A ešte musím do školy, v ktorej ma každý neznáša. Ach...vidím že to bude hrozne dlhý a ťažký deň. Ale ja to zvládnem no, nie? Musím. Nemám na výber. Moja hra, že som v pohode už dávno padla. Ale niečo na tom všetkom mi nesedí. Je to vôbec pravda? Je to skutočnosť?

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Hey Guys :3

V posledný čas tu nie som až tak často a ni v blízkej dobe nebudem :/ Blížia sa mi totiž talentovky, prijímačky, monitor...Je toho veľa :( Tak sa ospravedlňujem, no hneď čo všetok tento cirkus skončí sa vám budem naplno venovať. budem sa sanžiť pridávať časti ...no nezaručujem že tu naozaj budu :( Síce sa blížia prázdniny, no mám sa čo učiť...rozumiete mi, že?

V každom prípade V&C poteší :) Ďakujem za každé jedno čítanie a za každé sledovanie :*
Vaša *Adell