True?

64.

Ten istý deň s Ryanovho pohľadu:

-Kkk-kam iiidemee?- spýtala sa ma so strachom v očiach. Nerozumiem tomu. Prečo sa tak bojí? Čoho?

-Ideme k nám- povedal som pokojne a venoval sa ďalej šoférovaniu. Stále mi to motalo hlavu. Prečo? Prečo už od začiatku nechcela ísť do nemocnice? Bojí sa že ma ruku zlomenú? Alebo, že tam stretne Kevina? Prečo to sakra neviem? Vážne netuším o čo ide, ale chcem to zistiť.

Zastavil som auto a v okamihu som spozoroval ako si rýchlosťou blesku  odopla pás a stlačila kľučku na dverách s očakávaním, že sa otvoria, no nestalo sa tak. Zamkol som auto. Zase. Zhlboka si vydýchla avšak zaťala päste. Bolo viac než jasné, že tu so mnou nechce byť.

-Môžeš mi to vysvetliť?- spýtal som sa a s očakávaním na ňu pozrel, no ona sa ku mne neotočila. Ani neviem, kedy sa to medzi nami takto skomplikovalo. Vlastne viem. V momente, čo sa tu zjavila Selena.

-Nie!- povedala dosť hnusne. Vlastne tie slova vypľula z úst ako jed.Mlčal som. Nevedel som čo povedať ani ako si ju získať. Otočila sa ku mne a videla moju prekvapenú a zarmútenú tvár, ale neriešila to. Pomocou tlačidla pri volante odomkla auto a vykročila k domu. Zastala asi päť krokov pred vchodom. Vykročil som z auta a dobehol ju. Zaterasil som jej cestu a prinútil ju pozrieť sa mi do očí. Ja viem, že ma miluje. Určite!

-Aký máš zas problém?-spýtala  sa, no nepozrela mi do očí. Hľadela na moje biele ferrari, ktoré bolo asi oveľa zaujímavejšie ako ja. Prečo sa tak správa? Aký ma problém?

-Vieš čo? Ty si môj problém! Fajn, keď je moje auto zaujímavejšie ako ja tak si s ním buď!- vyštekol som a rozbehol sa dnu, potom hore schodmi až do mojej izby, kde som samozrejme ,,nestihol" poriadne tresnúť dverami.

-Čo sa to tu deje deti?- začul som z prízemia Jasminin hlas, no neriešil som to. Vrie vo mne hnev, zlosť a zúfalstvo. Toto všetko je len moja chyba! Raz som to posral a teraz za to pykám! Nervózne som sa prechádzal po izbe sem a tam. Nechcem urobiť žiadnu ďalšiu hlúposť. Nesmiem! Hodil som sa do svojej starej postele a strčil si hlavu pod vankúš. Zrazu som začul kroky, čo znamená že idú hore. Ona a Davina. Ani neviem prečo som tak spozornel. Chcela som vedieť o čom sa plánujú rozprávať. Možno práve Davine povie čo sa deje. Nie! Určite jej to povie! Sú predsa najlepšie kamošky. A keď sa nad tým tak zamyslím, asi aj žiarlim. Na vlastnú sestru? Už to tak vyzerá. Priblížil som sa k studenej stene a oprel sa o ňu. Snažil som sa sústrediť, aby som počul každé jedno slovo čo sa i aj podarilo.

***

  -Zbabelo som utiekla a prezliekla sa do teplých vecí, keďže mi bola odrazu príšerná zima a šla som spať. Nechcela som nad ním premýšľať...no a hneď ráno mi bolo konečne dobre. Žiadne bolesti hlavy, žiadne závraty. Cítila som sa dobre, akoby mi nič nebolo. Neviem... mala som pocit, že mu na mne stále záleží, keď so mnou ostal, no byt bol hneď ráno prázdny. Áno, chcela som aby tu pre mňa bol, ale nebol. Celý čas tu bolo len preto že si ho o to požiadala. V podstate si ho prinútila a on sa cítil blbo. Ja viem, potom sa vrátil no ešte pred tým sa so mnou stihlo pohádať vlastné svedomie a dôsledkom bola moja pravá ruka.- povedala a v jej hlase bolo počuť, že jej nie som ukradnutý, ale ako si to môže myslieť?  Celý čas tu bolo len preto že si ho o to požiadala. V podstate si ho prinútila a on sa cítil blbo.  Nie! Rozhodne nie! Nebol som s ňou kvôli Davine! Veď ja ju milujem!

  Deti večera!! - zakričala z prízemia Jasmine, a tým ma vytrhla  z načúvania. Nezistil som síce, čoho sa tak hrozne bojí ale viem, že ma stále, a preto je na mňa hnusná. Chce ma od seba odohnať a chce zabudnúť na to čo je medzi nami, ale to jej nedovolím! Podišiel som k dverám a zbehol dole schodmi. Zbadal som ju stáť pred dverami ako si obúva tenisky. Snažila sa ma ignorovať, a celkom jej to šlo.

  -Aria ty už ideš?- spýtala sa jej Jasmine.

-Áno, už pôjdem. Ďakujem za ruku...- šepla a Jasmine ju priateľsky objala. Popravde Jasmine práve závidím. Veď objíma moje dievča!!!

-Počkaj! Ryan ťa odvezie!- ozvala sa Jasmine, keď ma zbadala ako som ch bez pozretia obišiel. Musím si premyslieť čo budem robiť a ako sa budem správať. Predsa len som počul niečo čo som nemal.

-Nie ďakujem- povedal som dosť hnusne. Mám to! Budem hrať jej hru! Veď vďaka nej sme sa dali posledne dokopy, no nie?

Flashback

-Zapni si pás- povedal som vážnym tónom hlasu a pri tom na ňu ani nepozrel. V tú chvíľu

-Hádam sa o mňa nebojíš?- povedala ironicky a pozrela na mňa.

-To určite! Skôr nechcem aby si mi oslintala palubnú dosku-  zasmial som sa a jej zamrzol úsmev. Pozrela na mňa vražedným pohľadom, akoby povedala:,, Toto si nemal! Chceš boj? Máš ho mať!" Nakoniec si ten pás zapla a celú cestu ma ignorovala. Aj keď sme boli pohádaní boli sme nútení byť spolu vzájomnej prítomnosti.

Koniec Flashbacku

  -Zvládnem to aj sama- povedala s falošným úsmevom na tvári, kvôli Jasmine. Nečakala na jej reakciu a vybehla preč. Vybehla preč odo mňa. Čo to robím? Možno je na mňa hnusná, ale ja ju nenechám odísť! 

  -Aria, no ták zastav! Vezmem ťa!- kričal som za ňou, no ignorovala ma. popravde čakal som, že sa otočí a začne vyvádzať. Začne kričať a nadávať mi, ale neurobila to. Naopak zastala a hľadela do zeme.  V rýchlosti som ju dobehol a zabránil jej cestu, keby si to náhodou rozmyslela a chcela odísť.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Názorík? :) Viete o čo tu ide? Viete čo je Arii a prečo si nechce spomenúť na minulosť? :D Vaša *Adell