True?

17.

-Tu je to- hanblivo sa usmeje a nájde si ma pohľadom. Nepochybne je hrozne milý a myslím, že so mnou chvíľu flirtoval, ale to je jedno. Je to sympaťák ale nemyslím, že by mohol byť niečo viac.

-Dúfam, že sa ešte uvidíme.- šepne a tentokrát sa sebavedomo usmeje a odíde. Pár krát sa na mňa pozrie ponad plece...teda až kým nezmizne za rohom. Vstúpim do triedy a posadím sa poslednej lavice pri okne. Neviem čo je to so mnou. Z veľkej časti som  nahnevaná, pretože je tu aj ON a nepochybne sa s ním budem stretávať, no tá druhá časť chce aby sa to medzi nami urovnalo. Ale no je nezmyse! Nejde to. Celý čas som bola len hračkou a nepochybne by som ňou bola aj naďalej. Nie. Nemôžem byť s niekym kto ma chce len na provokáciu svojej bývala či terajšej priateľky či na sex. Prečo som som mu na to všetko skočila? Ach -_- zase nado mnou vyhráva depresia. Spamätaj sa! Nestojí ti za to niekto, kto ťa ani nemá rád. Fajn. Dosť premýšľania nad jeho úsmevom, očami, perami. Dosť! Za ním stojí zjavne náš učiteľ. Neviem sa Ho striasť, keď ho uvidím vo dverách. Akože really? Nestačí, že so mnou musí byť v jednej škole musí mať so mnou aj matematiku? Zhrozene na neho pozriem, no hneď si uvedomím čo robím. Venujem mu všetku svoju pozornosť, aj keď som pred malou povedala, že chcem na neho zabudnúť. No to bude to hrozne ťažké. Zhlboka sa nadýchnem a preruším očný kontakt. Vo vrecku mi pípne mobil. Okamžite si ho vytiahnem a otvorím správu.

Mama: Radšej sem teraz nechoď je tu Selena :/

Presne čo to dočítam cítim ako si vedľa mňa niekto sadol a uprene na mňa hľadí. Ten pocit ma strasie. Normálne po mne behá mráz. Všetko sa mi pred očami rúca. Moje srdce vie čo chce, a to ísť za sestrou. Je mi ukradnutá nejaká matika. Aj tak ju neznášam. A čo sa týka Ryana? Hovorí sa že všetky rany sa raz zacelia, že všetko raz prebolí. Budem v to dúfať. Pozriem sa opäť na svoj rozbitý šuter a zbadám, že prešlo  minút od začiatku hodiny.

-čo si s ním urobila?-spýta sa ma šeptom Ryan, no ja o ignorujem.

-To nie je tvoja vec- poviem napokon, no nevenujem mu ani sekundový pohľad.

-čo sa deje princezná? Hádam to nie je kvôli mne- zaškeril sa. Viem to, aj keď som sa mu práve nepozerala do očí. Zatnem päste, pretože pred očami mám znova ich bozk na pláži, bozk v aute a napokon oboch obalených len uterákom v Ryanovom byte. Jasné, že je to kvôli tebe ty idiot!

-Nebuď domýšľavý- zagúľam očami a snažím sa znieť pokojne, ne netuším ako dlho ešte vydržím hrať sa, že som v pohode...v jeho blízkosti. Zrazu mi príde zle od žalúdka. Zakryjem si ruku na ústach a naznačím učiteľovi, že potrebujem nutne na toaletu. Ten len nechápavo prikývne. Keď tam dobehnem cítim sa v pohode. Opriem sa lakťami o umývadlo a zahľadím sa na mobil. Nebude to od žalúdka ale... Viac už nevidím. Padnem na dlážku a ovalí ma tma.

ᴥᴥᴥ

Otváram oči.Oslepuje ma ostré svetlo. Neviem, kde to som. Pozorne sa okolo seba rozhliadnem a hneď mi to dopne. V nemocnici. Posadím sa a prehodím si rozpustené vlasy na druhý bok. Nohy mi visia z lôžka, zatiaľ ja zvažujem čo teraz. Predpokladám, že mi dali infúziu a už som v pohode. Z dehydratácie, sa predsa neumiera. Zagúľam očami a všimnem si na podlahe predo mnou mužské topánky. Zdvihnem zrak k nemu. Ryan. Neprekvapuje ma to. Vôbec.

-Vydesila si nás- povie.

-Nás?- nechápavo sa opýtam. čakám že povie: ,,Mňa a Selenu". To by bola irónia. -_-

-Učiteľa, žiačku, ktorá ťa tam našla bezvládne ležať a predovšetkým.... mňa.- povedal napokon a našiel si ma pohľadom. Posadil sa vedľa mňa a odhrnul mi padajúci prameň vlasov z tváre a zastrčil ho za ucho. O čo mu zas ide? Nevidí čo so mnou robí? Prečo ma takto trapy?

Odvrátila som sa, čím som mu dala najavo aby to nerobil. On a ja ...dávna minulosť.

-Takže...môžem ísť, že?- vstanem na vlastné nohy a pritom sa mu pozriem späť do tváre.

-Myslím, že áno. Bola si len dehydrovaná...-začal, no hneď čo povedal ,,myslím, že áno" som vybehla z miestnosti a kráčala na izbu za sestrou. Na stene bola veľká ceduľka, na ktorej jasne písalo že som na druhom poschodí rovnako ako ona. čo znamená, že nebude ďaleko. Neistými a pomalými krokmi kráčam cez chodbu. Selena. Stojí pred automatom priamo oproti mne. Nevidí ma, no ja ju áno.  Ona je stále tu? Navyše ako o tom vie? Veď ani Ryan nič nevie...aspoň myslím...

-Aria, aké nemilé prekvapenie!- zakričí za mnou. Hopla. Ta primadona si ma všimla. Okamžite som zastala a otočila sa k nej.

-Selena, tiež ťa rada vidím. Prepáč, ani som si ťa nevšimla. Vieš si taká...neviditeľná- uškrniem sa na ňu a otočím sa na päte. Určite zúri. Veď je to blondínka s umelými kozami, ktorú si nik nemôže dovoliť nevšimnúť. Vlastne ani ja nie som výnimka. Všimla som si ju, ale z úplne iného dôvodu akoby sa čakalo. Môj vzťah k nej sa nezmenil. Proste ju neznášam a prečo? Veď sa na ňu stačí len pozrieť. Je tak hrozne falošná -_- ... čo na nej Ryan vlastne vidí? Oukey okrem tých trojek čo nosí na hrudi a blondďavej hlavy.

-Ahoj princezná, ako sa mi máš?- vstúpim do izby kde leží Sonya. Uprene hľadí doľava. Zavriem za sebou dvere a všimnem si ako očami hypnotizuje televízor.

-Ahoj- venuje mi úsmev. Posadím sa na lôžko vedľa nej.

-Vieš, že ma už pozajtra pustia domov?- hodí na mňa rozžiarené očičká. Milo sa na ňu usmejem a pobozkám ju na čelo. V tom začujem škrípanie dverí a som si istá, že v nich nestojí mamina. Vo dverách stojí Selena a Ryan. Sonya o nás dvoch nevie a nemienim jej to vysvetľovať. Na malú sekundu mi zamrzne úsmev.

-Vidíš ten jej kyslý výraz?- šepne mi Sonya do ucha a mňa to prinúti sa usmiať. Síce len na chvíľku, ale predsa. Cítim ako mi zviera ruku v tej jej. Hreje ma ten pocit a udržuje vo mne pokoj. Je pravdou, že so Selenou nedokážem byť v jednej miestnosti. Ach! Dám to...rozhodne. Musím!

-Sonya ako ti je?- spýta sa zaujato Ryan. Je pravdou, že moja sestra po ňom viac než slintá a nezazlievam jej to. Pobozkal ju na líce a jej doň okamžite nahrnula červeň. Neviem či to urobil pre ňu alebo pre mňa...

Continue tomorow :3

ÁNO, konečne ďalšia časť :D Môže byť? trošku nudná, no čo už...

Budem rada ak hodíte koment či hlas :) *Adell