True?

62.

  Cestou vládlo hrobové ticho. Ja som mu nemala čo povedať, pretože som sa hnevala že ideme na miesto, ktorému sa tak úspešne vyhýbam. On to nechápe. Nevie, že to miesto neznášam, pretože privolá spomienky z ktorých sa potom idem zblázniť. Ak si zase na niečo spomeniem, na niečo čo nepotrebujem,čo mi len ublíži...vážne neviem čo budem robiť. Preto sa to nesmie stať! 

-Požičiaš mi mob....?- zasekla som sa. Vážne chcem jeho mobil? Nemám chuť vidieť jeho správy so Selenou. Neznášam ju. Vážne som to povedala? Áno!

-Mobil?Jasné- povedal a podal mi ho. Nechápavo som na neho pozrela. Vážne nechápem. Buď si všetky správy vymazal, alebo mi chce ukázať že predo mnou žiadne nemá. Chvíľu som jeho mobil hypnotizovala pohľadom, až po chvíľke som vyťukala jej číslo.

-Budím ťa?- spýtala som sa šeptom, pretože som vedela že Ryan počúva každé jedno slovo.

-Aria, prečo voláš s bratovho mobilu?- spýtala sa a zívla si.Davina. Bingo! Zobudila som ju.

-Pretože mi nedal príležitosť vziať si ho- povedala som a vražedne na neho pozrela, nad čím sa on len zasmial.

-Počkať,stalo sa niečo?- ustarostene sa ma opýtala.

-Nie- pokrútila som hlavou, ak keď viem že ma nevidela. Je to nemožné!

-Som ok- skrátila som svoju odpoveď.

-Vieš ako som ti hovorila..no too..a potom som...hmm...vieš..a teraz...on....je to divné. Nechápe to- snažila som sa jej to naznačiť, keďže to o mne vie. Šifrované správy, veď prečo nie,že ?Cítila som na sebe Ryanov pohľad.Evidentne naozaj nechápal a to bolo asi dobre znamenie, alebo žeby nie? Čo ak sa teraz začne vypytovať? Nie! Vieo tom len Davina. Vie, že som sa ešte pred tým ako ho spoznala, ako som s ním začala chodiť som mala nehodu. Súvisí to s ňou. 

-Okey poviem mu,aby ste tam nešli ale ihneď mi povieš čo ti je! - povedala a hneď si aj určila podmienky.

-Alee...-chcela som namietať.

-Žiadne ale! Máš horúčky? No ták hovor!- vypytovala sa.

-Nie Davina, som v pohode- povedala som pokojne a musela si nahlas vydýchnuť. Tí dvaja sú úplne rovnakí.

-Daj mi ho k telefónu- povedala a ja som ju poslúchla.

-Chce s tebou hovoriť- povedala som a podala mu mobil. Na malú chvíľku sa nám dotkli prsty a mnou prebehla príjemná triaška. Rýchlo som odvrátila pohľad.

-Davina?- ozval sa do mobilu a popritom šoféroval.

-Nie, musí ísť do nemocnice....čože? Fajn...dobre, hneď sme tam.- povedal a následne položil. Moje srdce bilo ako splašené. Vybavila to?

-Kkk-kam iiidemee?- triasol sa mi hlas. Bála som sa jeho odpovede. Vážne nemocnice neznášam a vďaka tej nehode mám z nej doslova fóbiu. K tomu žiletky, Kevin a jeho škrtenie priam dusenie... je toho veľa. Je toho na mňa veľa.

-Ideme k nám- povedal a nechápal prečo som z toho celá bez seba. Nevie to. Vydýchla som si a jemne sa usmiala.

Auto zastalo a ja som si v okamihu odopla pás a stlačila kľučku na dverách s očakávaním, že sa otvoria, no nestalo sa tak. Zamkol auto. Zase.

-Môžeš mi to vysvetliť?- spýtal sa a ja som v momente pocítila jeho pohľad na sebe, no nepozrela som sa na neho.

-Nie!- povedala som dosť hnusne.Mlčal. Otočila som sa k nemu a videla že ho moje slová ranili. Blbosť! Určite sa mi to zdalo. Pomocou tlačidla pri volante som odomkla auto a vykročila k ich domu.  Zastala som asi päť krokov pred vchodom. Ani si nepamätám kedy som tu bola naposledy, no rozhodne som nebola oblečená pri poslednej návšteve takto. Vykročila som dopredu a už sa chystala zaklopať,keď sa mi do cesty postavil Ryan. Musím byť hnusná, inak sa bude pýtať, potom sa zblížime, znovu sa do neho zamilujem, potom mi povie to isté a nakoniec ma opustí kvôli nej. Nie! Nechcem byť znovu sklamaná a opustená. Budem hnusná! Rozhodla som sa.

-Aký máš zas problém?-spýtala som sa, no nepozrela mu do očí. Hľadela som na jeho biele ferrari, ktoré odjakživa milujem.

-Vieš čo? Ty si môj problém! Fajn, ke'd je moje auto zaujímavejšie ako ja tak si s ním buď!- vyštekol a rozbehol sa snu. Priznávam trochu ma vystrašilo ako na mňa zvýšil hlas, ale o to tu predsa šlo, no nie? Chcela som ho naštvať,aby pochopil, že sa mi už viac nemá čo starať do života. Radšej budem sama. Ale čo ak som tehotná? pousmiala som sa nad tou myšlienkou a sklonila hlavu k brušku potom k zemi. V tom prípade, by som neostala sama. Už nikdy.

-Čo sa to tu deje deti?- spýtala sa vystrašená Jasmine, jeho macocha. Nie nie je zlá, mám ju celkom rada.

-Ale...Ryanovi praskli nervy- zatvárila som sa nevinne a vstúpila dnu. vyzula som si pri vchode boty.

-Čo sa ti stalo s rukou? Poď ošetrím ti to- povedala a vzápätí ma ťahala do kúpeľne. Áno, zabudla som. Jeho ,,mama" je zdravotná sestra. Ošetrila mi ruku a popri tom sa povypytovala na všetko možné. prekvapilo ma, že som jej skoro stále odpovedala pravdu. Skoro stále! 

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

62.časť je tu :3 Dúfam že sa páčila :) v&C poteší :) Za možné gramatické chyby sa ospravedlňujem  *Adell