True?

22.

-Miláčik...o nič nejde-chcel mi to vysvetliť, no zjavne zmenil názor. Ale prečo? Prekrížim si ruky na prsiach. Neverím mu. Niečo mi tají. Ale čo? čo môže byť až tak zlé, že mi to nechce povedať? Nájdem si ho pohľadom, no okamžite sa mi vyhne. Vstanem z gauča a vykročím k nemu.

-Kevin vážne neviem čo si vyviedol, ale nechcem to vedieť. Aspoň nie teraz...- poviem a pohladím ho po líci. Vzápätí vykročím do kúpelne. Hodím na seba rýchlu sprchu a zabalím sa do uteráka, ktorý si previažem nad prsiami. Vstúpim do jeho spálne, ale nie je tu. Neviem, myslela som si... neviem, čakala som, že príde za mnou, ale on nič. Vzala som mu zo skrine čierne trošku veľké tričko, ktoré mi siaha tesne pod zadok. Je mi to ukradnuté. Tmavé dlhé a teraz najmä mokré vlasy mám voľné rozpustené. Zbehnem len v tričku a nohavičkách do obývačky a hľadám ho, no nie je tu. Zase sa akoby vyparil. Pozriem sa na hodinky a zbadám, že je 11:50 večer. Kam teraz šiel? Ten chalan mi motá hlavu čím ďalej tým viac. Otočím sa na päte a vleziem do postele. Obalím sa perinou a zavriem ospalé oči.

ᴥᴥᴥ

Sobotné ráno. Ach. Všetko je úplne dokonalé, sestru dnes prepúšťajú z nemocnice,. ....teda až na jednu maličkosť. Kevin tu nebol celú noc. Bojím sa rozmýšľať kde je. Radšej to ani nechcem vedieť. Nechcem vymýšľať tie najhoršie scénare, no na druhej strane úplne zabudol, že ho veľmi dobré poznám. Viem kde je, alebo lepšie povedané s kým. Neriešim to. Dnes nie. Pomalými krokmi kráčam do nemocnice. Nepopieram že ma brucho príšerne bolí, no to je normálne. Neraňajkovala som. Znova som na to zabudla... a to sa mi v poslednú dobu stáva nejako často...

-Ahoj princezná, pripravená?- pýtam sa hneď čo vstúpim do jej izby.

-Ahoj- povedia naraz s obrovským úsmevom na perách. Sonya sa domov neskutočne teší. Vidno to na nej. Mamina jej práve balí všetky veci. Posadím sa k nej na posteľ a silno ju vyobjímam. Nie, žeby to potrebovala ona, ale ja. Som neskutočne zmätená zo všetkých pocitov. Proste potrebujem cítiť, že niekomu na mne záleží. A táto malá obluda, bude moja objímajúca obeť.

-Héj, nemám kyslík- kričí. Pustím ju a všimnem si ako sa zasmeje. Avšak nie na mňa ale na niekoho vo dverách. Obzriem sa k nim a zamrzne mi úsmev. čo tu ten chce? Ryan. Ruky ma vo vreckách a na tvári jemný a zároveň zvodný úsmev.

-Ahoj Ryan- usmeje sa a venuje mu všetku svoju pozornosť. Vstanem z postele a prehodím si tašku cez plece.

-Mami, môžme ísť?- spýtam sa jej a snažím sa úplne ignorovať Ryanovu prítomnosť.

-Aria ja si ešte potrebujem niečo vybaviť, ale Ryan vás odvezie- povie s úsmevom na perách. Aha, jasné. Ona o tom všetkom nevie. Nevie, že ma včera pobozkal a že sa rozišiel s tou s ktorom ma tiež podviedol. Ach. Točí sa mi z toho všetkého hlava.

-Wait! What?- hodím na ňu nechápavý pohľad. Len sa zasmeje a pobozká ma na čelo. Vzápätí sa z miestnosti teleportuje. Otočím sa na päte smerom k tým dvom.  Obaja vrhajú divné pohľady. Ryana si ma premeriava a hryzie si vnútornú stranu pery. A Sonya? Tá na neho upiera svoje oči. Zagúľam očami a vykročím k dverám. Tí dvaja ma okamžite nasledujú až k parkovisku.

-Ktoré je tvoje?- pýtam sa.

-Vidíš to červené tam vzadu?- ozve sa Ryan.

-To je tvoje?- pýtam sa.

-Nie, to rozhodne nie.- povie a zasmeje sa.

-Vidíš to modré?- spýta sa.

-To je tvoje?-  spýtam sa so záujmom.

-Ani omylom.- povie a znova sa na mne zasmeje.

-Vidíš ten žltý mustang?- spýta sa a nájde si ma pohľadom.

-Budem hádať, ani to nie je tvoje- zaškerím sa na neho. Znova sa zasmeje a pokrúti hlavou na znak nesúhlasu.

-Počkať! To je vážne tvoje?- hodím na neho prekvapený výraz. Prikývne a otvorí zadné dvere. Sonya automaticky nastúpi a zapne si bezpečnostný pás. Aj mne otvorí dvere a prekrásne sa usmeje, no ignorujem ho. Nastúpim a zabuchnem za sebou dvere. Všimla som si ako sa Ryan kyslo tvári. Asi som urazila jeho mužské ego. Nevadí, veď on to prežije. V rýchlosti obehne auto a nastúpi.

-Zapni si pás- povie prísnym hlasom a ani sa pritom na mňa nepozrie.

-Hádam sa o mňa nebojíš?- poviem ironicky.

-To určite. Skôr nechcem aby si mi oslintala palubnú dosku- povedal ironicky.

Fajn začal sa boj. Presnejšie on ho začal. A má ho mať.

Zapla som si bezpečnostný pás a pozerala som sa všade len nie na neho. Zase je drzý a protivný. úprimne? Táto jeho stránka sa mi neskutočne páči. čo to zase trepem?Už mi preskakuje.

Doslova. Auto sa práve zastavilo. V momente som si odopla bezpečnostný pása vyšla dverami von. Odomkla som hlavné dvere a zhodila Sonyinu tašku priamo na zem.

-Pozrieme si Divergenciu?- spýtam sa Sonyi pričom uprene zízam do našej chladničky.

-Jasné, tak dlho som to už nevidela. Ryan, čo na to hovoríš?- spýtala sa Sonya. Whait!

-Žiaden problém- povie s úsmevom na perách cítim to.

-What?  Nie, on nie je pozvaný- hodím vážny face. Prečo mám taký smrteľný pocit, že sa tí dvaja na mne dohodli? Ach. A nemôžem s tým nič urobiť. Hlasno som si vdýchla a zohriala popkorn v mikrovolknej rúre. Tí dvaja sa zatiaľ rozvalili na gauči a niečo si šepkali. Hlavne nenápadne.

-Len aby bolo jasné, ty žiaden popcorn nedostaneš- hodila som na neho vážny face a zvalila sa vedľa Sonyi.

-Prečo si na mňa zlá?- spýtal sa a hodil na mňa psie oči.

-Pretože si to zaslúžiš- usmejem sa a odvrátim pohľad naspäť k televízoru. Strčím si do očí plnú hrsť pukancov. O chvíľu na sebe pocítim pohľady. Obzriem sa k nim a tí dvaja vybuchnú do rehotu.

-Je vám niečo smiešne?- spýtam sa akoby nič. Znova si vopchám do úst plnú hrsť pukancov.

-Ktorú frakciu máte najradšej?- spýta sa Sonya, ktorá si ma nájde pohľadom a potom sa pozrie na Ryana, ktorý ma svoju ľavú ruku rozvalenú za našimi hlavami. On si fakt myslí, že to nevidím? Provokuje.

-Neohrozenosť- poviem automaticky.

-Informovanosť a neohrozenosť- povie Ryan a začne sledovať film. So Sonyou sa na seba pozrieme a kývneme na seba.

-Je to divergent!!! Zabiť!- kričí moja sestra a začne po ňom skákať. Nechcem kaziť srandu preto ho začnem štekliť. Nerobím to kvôli nám ale kvôli nej. Chcem aby sa doma cítila konečne dobre. Áno, ušteklím ho k smrti!

Pokračovanie nabudúce :)  *Adell