True?

66.

-Zničil si ma!- zakričala som do tmy a znova sa rozbehla domov. Neviem presne, kde je teraz môj domov. Neviem kam ísť, no určite nemôžem za svojou rodinou. Nie, chceli by vedieť čo sa mi stalo a ja im to neviem povedať. Nemôžem. Nemôžem ani za Davinou, keďže by bola veľká pravdepodobnosť, že tam stretnem Ryana a už vôbec nemôžem do ,,Jeho" bytu, tak kam pôjdem? Som sama, rovnako ako som sa do toho dostala. Sama. Mohla by som z toho viniť Kevina, ale čo by sa tým vyriešilo? Nemala som tam s ním ísť. Nemala som sa nechať ovplyvniť ísť na tú párty!!! Kráčam, nie bežím, za jediným človekom ktorý by mi mohol pomôcť. Som si vedomá, že je to šialené, pretože sa vlastne ani nepoznáme, ale nemám na výber. Zavolala by som mu, ale nemám pri sebe mobil a keďže mrznem vbehnem do hotela, v ktorom býva. Pristúpim k recepčnej, ktorá je približne v mojom veku. Okamžite zbystrí pozornosť a začne sa na mňa usmievať. Mám pocit, že ma spoznala. Čo je troška divné,keďže mi dali paparazzi na chvíľu pokoj. Radšej som odišla smerom k výťahu, v ktorom som sa ihneď zavrela. Rukami som si utrela mokré líca. Vážne sa cítim hrozne. Výťah odrazu zastane a posuvne dvere sa otvoria. Vystúpim a prejdem na koniec chodby až k dverám s číslom 38. Zastanem a zhlboka sa nadýchnem. Zaklopem a počkám. Zmocnie sa ma panika. Čo tu vôbec robím? Otočila som sa na mieste a prehrnula si rukou tmavé dlhé vlasy,no v tom sa ozval zvuk otvárajúcich sa dverí.

-Aria?- ozval sa prekvapene jeho zamatový hlas. Otočím sa na päte napäť tvárou k nemu, až mu hľadím do očí. Musím sa neskutočne premáhať, aby som sa znova nerozplakala.

-A-a-hoj-zakoktám sa a nasadím hraný úsmev, no on si nepochybne všimne moje uplakané oči.

-Čo sa stalo? Poď dnu-potiahol ma za ruku a zavrel za mnou dvere.

-Si ľadová- povie a prikryje mi svojimi rukami ľavú ruku.

-Čo sa ti stalo...?- spýtavo pozrie na moju obviazanú ruku. Zakývam hlavou na negatívnu odpoveď.

-Môžem...ja...mohla by som tu dnes prespať?-spýtala som sa a z oka mi padla neposlušná slza. Zmenšil medzeru medzi nami a utrel mi ju. Zdvihla som pohľad k nemu.

-To je v pohode, netráp sa...- milo sa usmial.

-Ak sa chceš porozprávať som tu pre teba, aj keď...-začal, no skočila som mu od rečí.

-...keď sa ani nepoznáme-zasmiala som sa a prinútila sa viac neplakať.

-Ďakujem Dylan-šepla som a už ma viedol do jeho spálne.

-Pokojne, cíť sa ako doma. Oddýchni si- povedal a vzal si perinu a vankúš. Čo znamená, že ma chce nechať spať v jeho izbe.

-Vážne mi prenecháš tvoju izbu? Veď ja sa vyspím aj na gauči- namietala som.

-Nie, to v žiadnom prípade. Si môj hosť, to skrátka nejde!- snažil sa byť vážny a šlo mu to. Naposledy sa na mňa usmial a odišiel zo spálne. Zavrel dvere. Pomalými krokmi som sa priblížila k veľkému pre-sklenému oknu, cez ktoré som nakukla von. Bola to len chvíľka, pretože na mňa doľahla únava. Ľahla som si do veľkej mäkkej postele a zavrela ospalé oči. Dnešný deň bol príšerný a pritom sa začal tak dobre. Je neskoro na takéto hlboké myšlienky. Pol jedenástej večer? Yop.

***

-Nedotýkaj sa ma!-kričím.

-Ale cicuška, nerob drahoty-ozval sa jeho podnapitý ton hlasu a znova sa mi prisal na krk. V momente, keď sa nesústredil som do kopla do mužskej slabiny a rozbehla sa preč. Avšak nevyšlo to. Chytil ma za vlasy a pritiahol naspäť.

-Ak to nepôjde po dobrom, pôjde to po zlom- zákerne sa usmial a bradu mi nasilu dvihol do výšky jeho očí.

-Sviniar!-vypľula som z úst to slovo ako jed. Odrazu sa jeho ruka ocitla na mojom líci, ktoré ma nepríjemne za štípalo. On ma udrel a hneď na to sa mi prisal na krk a klesal nižšie a nižšie. Prosím nech to už skončí. Plakala som, priam sa v tom plači topila ale on to neriešil. Chcel niečo aa tak si to vzal, aj keď som nesúhlasila.

-Nie, prosím nie!!!- kričím a pomaly sa prebúdzam z tej nočnej mory, ktorá sa naozaj stala. Žiadny muž bez tváre. Bol to on. Ryanov otec. To on ma znásilnil!

-Pokoj Aria, som tu s tebou- šepol a vtiahol ma do objatia. Bola som celá spotená a moje telo sa triaslo. Avšak teplo, ktoré mi dával, tie opatrné dotyky ma upokojovali. Nedúfajte že je za tým niečo viac, pretože nie je.Cítim, že sme rovnakí blázni že si budeme rozumieť ale len ako kamaráti. Možno nevlastní súrodenci... ak sa to medzi nami dobre vyvinie, avšak nechcem myslieť dopredu. Dala som šancu Kevinovi. Povedala som mu všetko, a aj napriek všetkému ma využil a podviedol. Ak sa rozhodnem veriť mu, budem si svojím rozhodnutím istá.

-Ne-e-chcela som ť-a-a zobudiť- zavzlykala som a snažila sa upokojiť. Pobozkal ma do vlasov a mne sa v tom zhone podarilo zaspať v jeho náručí za čo mu neskutočne ďakujem. Možno táto návšteva nebola až taký zlý nápad...

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Áno :3 prichádzam s ďalšou časťou :) Verím, že sa páčila *Adell