True?

34.

Už hodnú chvíľu sa prevaľujem vo svojej posteli. Nedokážem zaspať. Neviem to. V hlave mám totálny chaos. Spomienky, ktoré mám a na ktoré som si spomenula mi zrazu nedávajú zmysel.
Moja izba je pohltená tmou. Posadím sa a prehodím si rukou tmavohnedé vlasy dozadu. Môj zrak okamžite padol na bieleho medveďa. Pri tej spomienke, na Ryana, mnou prebehne mráz a z očí mi vybehnú slzy, ktoré nedokážem zastaviť. Cítim sa hrozne. Napĺňa ma prázdnota a chlad. Som zmätená a som na to všetko sama...
Utriem si slzy a sama pre seba sa usmejem. Musím byť slná. Postavím sa z postele a tichými krokmi sa dostanem k otvorenémi oknu, ktoré okamžite zavriem. Chvíľu len tak stojím hľadiac na mesiac v splne, opretá o studenú bielu stenu. Opäť mám chuť použiť žiletku, no namiesto toho sa z chuti hodím do veľkej postele a zavriem oči. Netuším ako sa mi to podarí, no zaspím.

-Aria, zlatko, upokoj sa-niekto ma hladí po vlasoch a snaží sa ma upokojiť. Snažím sa upokojiť a pravidelne dýchať. Cítim, že mám vykričané hlasivky. Nečudujem sa. Ani si neviete predstaviť čo sa mi snívalo.Dobre, možno to dokážete...Bolo to hrozné. Boli to chýbajúce časti môjho života. Ako kocky z lega či puzzle, ktoré do seba neskutočne zapadajú. Áno pamätám si. Všetko a do detailov. Pamätám si ako som sa do Ryana zamilovala, ako sme spolu na svatbe jeho sestry tancovali, ako sme si každú spoločnú chvíľu užívali. Pamätám si aj ako na oklamal, podviedol a využil. A čo Kevin? Vždy to bol sukničkár a to som vždy vedela a predsa som mu na heho hru skočila. Vyspala som sa s ním. Bolo to skutočné? Alebo som ho svojim spôdobom len využila? Nezáleži na tom, pretože si za mňa neskutočne rýchlo našiel náhradu.
-Aria, neplač. Bol to len zlý sen- privinula si ma k sebe. Mama. Keby len vedela...že to nebol len sen. Bola to skutočnosť realita a nočná mora v jednom.
-Lepšie?- spýta sa ma mama a odtiahne sa, aby mi mohla pozrieť do mokrých očí. Prikývnem a utriem si vlhké oči. Falošne sa usmejem a zopakujem jej slová: ,,Bol to len sen."
-Pripravím ti raňajky?- spýta sa mi s jemným úsmevom na perách.
-Stači káva. Ďakujem- šepnem a mama vzápätí zmizne vo dverách.

Mobil mi v kuse zvoňí a vibruje na nočnom stolíku. Ignorujem ho. Ignorujem všetko a všetkých. Nemám náladu. Nebojte nechystám sa urobiť žiadnu hlúposť. Len chcem byť sama....aspoň kým si nenájdem nejaké rozptýlenie. Nie! Nebudem sa ľutovať a nebudem na to myslieť!! Potrebujem sa odreagovať nejakým športom. Napríklad behom či boxom. Áno, to je ono. Pri fyzickej bolesti zabudnem na tú psychickú. Áno zvládnem to.
Musím zabudnúť na Ryana. Na jeho bozky a dotyky, ktoré nepotrebujem. Potrebuješ. Už ho nemilujem. Ale áno. Miluješ ho.

Musím sa vysporiadať s tým, že na mne nikomu nezáleží. Že som sama. Moje najlepšie priateľky ma opustili, najlepší priateľ vymenil za inú a človek, ktorému som odovzdala svoje srdce ma podviedol. Áno, som úplne sama.
-----------------------------------------------------
Kratšia časť ale predsa je tu. :) Názor? :) Ďakujem za každé jedno prečítanie. Ste skvelý čítatelia :3 Vaša *Adell