Vypadni, Clain!

22. časť.

Ráno ako každé iné. Zazvoní mi budík, pár minút strávim v kúpeľni, ďalšie v šatníku a už len raňajky a škola. Od kedy chodím do školy, moje rána sú všetky rovnaké. No tieto, posledné týždne, sú ešte horšie. Bez neho. Chýba mi, chýba mi tým zúfalým, ľudským spôsobom. Už ma v škole neprovokuje, nebozkáva ma kedy sa mu zachce. Chýba mi to rovnako, ako mi chýba on.

Tašku som si hodila do skrinky a vytiahla som odtiaľ matiku. Ach, ako ju ja len neznášam.

,,Ahoj, Ella," ozval sa za mnou známy hlas, no nie ten ktorý by som chcela počuť, ten ktorý mi tak neskutočne chýbal.

,,Ahoj, Thomas. Potrebuješ niečo?" Možno som neodpovedala pekne, ale nemám náladu sa tu s ním vykecávať.

,,No, ja len.. chcel som.. chcel som sa opýtať či by si so mnou nešla von?" Bol zlatý, keď nevedel vykoktať, čo vlastne chce. Chcela som povedať nie, no napadlo ma, že to nie je zlý nápad. Trochu sa odreagovať. Zabudnúť.

,,Fajn, rada pôjdem. Kedy?" Nahodila som ten nacvičený úsmev a zdá sa, že zabral. Bolo vidno, že ho moja odpoveď potešila.

,,Dnes poobede? O piatej v parku,"

Fakt som si práve všimla že má pekný úsmev? Hmm, hej má.

,,Okej, tak teda o piatej v parku. Zatiaľ sa maj," znova úsmev a odišla som do triedy.

Dúfam že to dopadne dobre. Nikdy som sa Thomasom nerozprávala dlhšie ako 3 minúty, tak snáď sa aspoň budeme mať o čom rozprávať. No ale dosť bolo rozmýšľania, uvidím poobede. Teraz sa radšej budem sústrediť na tú hlúpu matiku.

***

Boha, boha, boha. Je pól piatej a ja neviem čo si mám obliecť. Večný ženský problém. Ak niektorá žena povie, že taký problém nemá, tak to nie je žena. Ja tu už stojím asi večnosť, vyhádzala som celú skriňu a ja stále neviem, čo na seba. Asi slučku. To by trvalo len pár minút. Som v koncoch. Potrebujem odbornú pomoc.

,,Mitchie!" celým domom sa ozval môj hlas a Mitchie pribehla ku mne.

,,Čo? Pre boha! Si v poriadku? Prečo si si vyhádzala skriňu? " na jej výraze sa nedalo nesmiať.

,,Ja len neviem, čo si mám obliecť, pomôžeš tvojej milovanej sestričke, ktorá ťa zbožňuje najviac na svete?" Pozerala na mňa ako na blázna a ja som sa na tom dobre bavila.

,,Ty potrebuješ pomoc, ale od doktora," potichu si zamrmlala, no ja, šikovnica, som ju aj tak počula.

***

Trvalo nám to asi ešte 10 minút, no nakoniec moja sestrička niečo vyčarovala. Čierne rifle, čierne tielko a červená károvaná košeľa. Nemyslela som si, že to môže vyzerať tak dobre. Vlasy som si vypla do vysokého copu, spravila som si jemný make-up, na nohy som si natiahla nízke čižmy a mohla som vyraziť.

Keď som došla do parku, Thomas tam už čakal. Keď ma zbadal, usmial sa a vykročil ku mne.

,,Ahoj, vyzeráš," odmlčal sa, ,,veľmi dobre."

Určite sa teraz červenám, ale to je detail.

,,Ahoj, ďakujem" usmiala som sa aj ja a celého som si ho prezrela. Aj on vyzeral dobre. Veľmi dobre. Nebol to síce Leo, ale.. Nie. Prečo zas myslím naňho? Stále je v mojej hlave.

,,Poďme," zavelil a ja som s radosťou šla. Moje myšlienky sa rozplynuli ako prach a rozhodla som sa, že dnes, si to aj bez Lea užijem.

Prosíme každého, kto tento príbeh číta, aby nám dal hviezdičku sem aj na predchádzajúce kapitoly. Ďakujem.♡

Janae177