Vypadni, Clain!

52. časť.

,,Večer sa ideme baviť, počítaj s tým," Započula som hlas mojej najlepšej kamarátky.

,,V pondelok? To ktorý idiot robí párty v pondelok?"

,,Myslela som do baru."

,,Môžem protestovať?" Spýtala som sa s malou nádejou, no z jej pohľadu som rýchlo pochopila, že žiadne protesty neberie. Čo narobím.

Prestávka končila a ja som musela ísť na ďalšiu hodinu. No ešte predtým som potrebovala učebnicu, ktorá bola odložená v skrinke. Nemala som inú možnosť, ako ísť pre ňu.

Bianca odišla na svoju hodinu. Chodby boli už prázdne, čo mi až nadmieru vyhovovalo. Tie pohľady ľudí mi neskutočne vadili.

,,Ella," zamrzla som v pohybe. Zatočila sa mi hlava, prestala som dýchať. Srdce mi na chvíľu prestalo biť a potom som myslela, že mi vyskočí z hrude.

Otočila som sa a tvárila som sa, že som úplne v poriadku. Že som kľudná. Nebola som. Ani zďaleka. Myslela som si, že sa zbláznim, že vybuchnem ako sopka.

Na celej chodbe nikto nebol. Len ja a Leo. Bolo by to úžasné. Ale pred pár dňami. Teraz nie. Keď som ho videla, cítila som všetko. Mala som v hlave aj v srdci tornádo. Alebo hurikán. Cítila som všetko od nekonečnej lásky, cez nenávisť, až po silný hnev.

,,Môžeme sa porozprávať?"

Vtedy som precitla. Vtedy som už cítila len hnev. Keď sa mi vrátilo všetko z toho večera. Alebo rána.

,,Nie, nie je o čom rozprávať." Chcela som sa otočiť a jednoducho odísť. A keby ma nechytil za ruku a neotočil naspäť, vyšlo by mi to.

,,Prepáč," zamrmlal.

,,Prepáč sa hovorí, keď do niekoho vrazíme. Nie, keď niekomu zlomíme srdce," vyštekla som.

,,Ella, ja," odmlčal sa, ale skôr, ako som stihla niečo povedať ja, pokračoval. ,,Ľúbim ťa. Viem, že nie som nikto výnimočný. Viem, že som len obyčajný muž s obyčajnými myšlienkami a vediem obyčajný život. Nikto mi nepostaví sochu a moje meno bude čoskoro zabudnuté. Avšak, milujem ťa celým svojim srdcom a dušou, a to je pre mňa dosť," do ruky mi podal umelú ružu a pokračoval, ,,a budem ťa milovať stále. Až kým nezvädne."

Do skrinky za mnou som hodila ružu, zamkla som ju a otočila som sa späť k nemu. Potrebovala som sa z hlboka nadýchnuť. Do očí sa mi znova tlačili slzy a nebola som si istá ani svojim hlasom.

Bolelo to. Neskutočne moc. Moje zlomené srdce sa lámalo ešte viac.

,,Vypadni, Clain!"

A s tými slovami som odišla aj ja.

***

Po boku mojej sestry a najlepšej kamarátky som vchádzala do jedného z najlepších barov v celom okolí. Bol pondelok, ale tu to žilo. Nechcela som sa baviť. Absolútne som na to nemala náladu, ale keď sme vošli dnu, zrazu som cítila len potrebu úplne vypnúť a vyčistiť si hlavu.

,,A teraz hlavu hore princezná. Žiadny chlap ti nepokazí tento večer. Dnes sme len my tri a ideme sa baviť. Jasné?"

,,Jasné," usmiala som sa a vydala sa oproti tejto úžasnej noci.

Po chvíli mi bolo úplne jedno, že je len pondelok a zajtra by som mala ísť do školy. Vykašľala som sa aj na všetky pocity a myšlienky. Aj na incident zo školy, o ktorom som nikomu nepovedala. A dnes ani nepoviem. Budem si len užívať. S osobami, ktoré tu pre mňa vždy boli, sú a vždy aj budú.