Vypadni, Clain!

38. časť.

Na Leovu SMS som sa neodvážila odpovedať. Hanbila som sa stretnúť sa s ním, aj keď som vedela, že v škole sa tomu nevyhnem. Bolo mi hlúpe pozrieť sa mu do očí alebo spraviť čokoľvek. Vedela som, že to medzi nami môže byť priam skvelé, ale bolo mi trápne za to v bare. Nikdy som sa tak nesprávala, tak nechápem, čo do mňa vošlo vtedy večer. Každopádne myslím, že obaja by sme boli radi, keby sa to už nikdy neopakovalo. Moje city k nemu nikdy nebudú opätované. Musím sa s tým zmieriť a on sa zase musí zmieriť s tým, že medzi nami nič nemôže byť.

,,Ella? Ideš?"

Do mojej izby vkročil Noah. Len som jemne prikývla a vstala som zo stoličky. Zišla som dole po schodoch a obula som si čierne tenisky. Znudene som nastúpila do auta a nechala som sa Andrewom odviezť do školy.

Počas dňa som Noahovi ukázala celú školu. Zoznámila som ho s niekoľkými ľuďmi a odviedla som ho do triedy na jeho poslednú hodinu. Ja už som mala koniec, takže som si vytiahla veci zo skrinky a ruksak som si prehodila cez rameno.

Vykročila som zo školy, keď som v parku zbadala Leovu partiu. Celá som očervenela, keď sa môj pohľad stretol s tým jeho. Leo rýchlo odhodil cigaretu a rýchlou chôdzou sa snažil dostať sa ku mne. Otočila som sa druhým smerom, akým je môj dom a čo najrýchlejšie som sa chcela dostať z jeho dohľadu.

,,Ella, počkaj!" kríkol za mnou. Neotáčala som sa však a strčila som si slúchatká do uší.

Netrvalo dlho a Leo ma zastavil. Zarazene som zastala a vytiahla som si z uší slúchadlá, cez ktoré mi vônec nehrala hudba.

,,Jej, ahoj." nervózne som si kusla do pery.

,,Prečo sa mi vyhýbaš?" pozrel sa mi do očí. Netúžila som po ničom inom ako zmiznúť. Hanbila som sa.

,,Nevyhýbam sa ti," nechápavo som zdvihla obočie a sledovala som ho.

,,Tak kam teda ideš?"

,,Domov," vydýchla som.

,,Bývaš na druhej strane mesta," zamračil sa.

,,Chcem sa prejsť," mykla som ramenami a dúfala som, že mi to zožerie, aj keď som vedela, že pri Leovi je to takmer nemožné.

,,Tak mi dovol prejsť sa s tebou."

,,Veď si autom,"

,,No a? Chcem s tebou tráviť čas. Čo je na tom zlé?"

Moje srdce poskočilo. Naozaj to povedal?

,,Nechaj ma.." zašepkala som.

,,Teba? Do konca života už nie." povedal.

Samovoľne som sa usmiala a sledovala som ho.

,,Dobre," odpovedala som jednoducho a nechala som ho kráčať vedľa mňa, pričom sama som sa ladnými krokmi prechádzala po chodníku.

,,A.." začal Leo, ale zasekol sa. Spýtavo som sa na neho pozrela.

,,Hm?"

,,Smiem ťa pozvať na víno?" pozrel sa na mňa.

,,Pozývaš ma na rande?" musela som sa zasmiať.

V mysli som si predstavovala, ako hovorí áno. Bolo mi hlúpo hneď ako som to vyslovila.

,,A ak hej?" nervozita z jeho smiechu priam sršala. A myslím, že aj zo mňa.

,,A chceš ma pozvať na rande?" radšej som svoj pohľad premiestnila ja cestu a sústredila som sa na svoje kroky, aby som náhodou nemotorne nespadla. Nestála som o žiaden trapas pred Leom.

,,Áno, chcem," odpovedal úprimne.

Takmer mi srdce vyskočilo z hrude.

,,Tak smieš."

Úsmev na mojej tvári sídlil ako pán na svojom území. Bola som tak rada, že sa to stalo, aj keď som najskôr potrebovala uštipnúť, pretože sa mi nechcelo veriť, že to je realita.

,,Tak teda ideme na rande, Némethová," usmial sa a ponúkol mi jeho ruku.

Chytila som ho a nechala som sa niesť mestom až k baru, v ktorom sme zastali. Nikdy v živote by som nepovedala, že niečo takéto sa môže stať. Nikdy by sa mi nechcelo veriť, že práve Leo Clain ma pozval na rande. Hoci bolo neplánované, už teraz som vedela, že lepšie a krajšie rande nezažijem. Bolo ako zo sna, hoci neobyčajné.

Leo sa usadil za stôl v miestnosti. Uložila som si tašku na vedľajšiu stoličku a opatrne som sa posadila. Čakala som, až niečo povie, pretože som bola veľmi nervózna. Ocitla som sa s ním v mnohých situáciách, lepších ako je táto, ale dnes sa mi ruky mimoriadne triasli. Bála som sa vyložiť si ruky na stôl, pretože som sa bála, že by si to všimol. Bolo mi neskutočne trápne. Červená som určite bola aj na zadku.

,,Takže. Červené, ružové alebo biele?" prerušil neznestieľné ticho.

,,Červené," podarilo sa mi to povedať bez akéhokoľvek zakoktania. Bola som na seba pyšná.

,,To mám najradšej," na jeho tvári sa zjavil úškrn.

Po pár minútach sa k našemu stolu postavil čašník s otázkou na naše požiadavky. Leo nám objednal a vyložil ruky na stôl. Nikdy som ho nevidela takéhoto. Aroganciu by ste na ňom hľadali len márne. Bol iný.

,,Aj ja," kývla som. Nechápavo sa na mňa pozrel.

,,Tiež mám najradšej červené víno," prehovorila som odvážnejšie a mierne som sa pousmiala.

Len sa usmial a vyložil si ruky na stôl. Pohrával sa s hodinkami na jeho ruke.

,,Ella?" znova prehovoril do ticha ako prvý.

,,Áno?" pozrela som sa mu do očí.

,,Prepáč mi," povedal.

,,Čo ti mám prepáčiť?" nechápavo som zmrštila obočie.

,,Všetko, čím som ti ublížil. Každú vetu, ktorou som zranil tvoje city. Chcel by som ti povedať len to, že som si celkom istý, že som ťa nestretol len tak náhodou a teraz chcem prísť na to, aký je ozajstný dôvod tohoto medzi nami. Nech to trvá akokoľvek dlho, prídem na to."

Pozerali ste sa niekedy na niekoho a pomysleli ste si: ,,Ja ťa skrátka milujem"?

Ten človek iba rozprával, pohmkával si, pozeral film, pozeral do blba alebo sa smial či čokoľvek iné a v tej chvíli na ňom bolo niečo, čo ťa prinútilo pomyslieť si: ,,ja ťa skratka milujem".

,,Ospravedlnenie sa príjma," usmiala som sa a pozrela som sa hlboko do jeho očí.

Bola som jeho. Obaja sme to vedeli. Bola som jeho a nie preto, že by to vyžadoval, ale preto, že som si jednoducho nedokázala pomôcť.

Janae177
70☆

Pozrite si prosím príbeh Rosemary, ktorý nájdete na mojom profile.