Vypadni, Clain!

51. časť.

Zabudla som aj dýchať. Ostala som stáť, nohy akoby som mala prilepené k zemi. Niečo mi bránilo sa nadýchnuť a cez slzy som prestávala vidieť. Cítila som sa strašne. Tak, ako nikdy predtým. Cítila som ako sa moje srdce láme na tisíce malých čiastočiek.

Prešlo len pár sekúnd. No akoby to bola večnosť. Tá bolesť sa zmenila na zúrivosť. Chcela som jej vytrhať všetky vlasy, pomaly mučivo ju zabiť a zakopať. A s Leom by som spravila to isté. No niečo mi hovorilo, že to nemôžem. Že by to bolo príliš. Chcela som sa otočiť a odísť. Ale nechať to tak, to nebol môj štýl. Prišla som až k nim. Vo vnútri som zúrila ako naštvaný býk, v očiach som mala slzy. Ale ja tak som tam prišla a vyzerala som byť kľudná. Hah, zdanie klame. Mala som chuť vraždiť.

Chytila som ju za vlasy a odtrhla ju od neho. Od prekvapenia zapišťala a skôr ako stihla povedať čo i len slovo, strelila som jej. Bez rozmýšľania. Vedela som, že odtlačok mojej ruky na jej líci do hodiny nezmizne. Od toho aby nespadla, ju zachránil len strom, ktorého sa zachytila. Nevedela som, kde sa tá sila vo mne zobrala. Možno to bolo alkoholom, možno hnevom, možno tým, že moje srdce bolo úplne rozbité. Počula som Leov prudký nádych hneď za mnou. Otočila som sa a už sa chystal otvoriť ústa, keď sa facka ušla aj jemu. Jeho to až tak nevzalo. A určite to trochu aj čakal. Ale aj tak sa jeho hlava otočila do druhej strany. Nič nepovedal. Len na mňa pozeral.

,,Nenávidím ťa," zašepkala som zlomeným hlasom. Chcel mi odpovedať.

,,Ella, ja..." na viac sa nezmohol.

,,Čo chceš povedať Leo? Že to nie je tak, ako to vyzerá? Alebo, že ani nevieš čo sa to stalo? Alebo, že si pil? Prosím ťa, nenamáhaj sa. Dobre vieš, že to nemá zmysel. Videla som, čo som videla. A aj keď by som bola rada, keby to bol sen, nie je. Sklamal si ma. Tak, ako nikdy nikto pred tebou. Verila som ti. Počuješ!? Verila. Ľúbila som ťa, tak moc. Ale načo si to hovoril aj ty mne, keď si to nikdy nemyslel vážne? Potreboval si ma zničiť? Dostať na úplne dno? Chcel si ma vidieť trpieť? Alebo čo si vlastne chcel? Čo si čakal a čo si si kurva dokazoval? Prečo si somnou chodil, prečo si sa ku mne správal tak krásne a pritom si sa ťahal s ňou?" kričala som a z očí mi tiekli slzy.

,,Nikdy ťa už nechcem vidieť," povedala som potichu a naposledy pozrela do očí. Nevedela som z nich vyčítať nič. A nepovedal ani slovo. Mlčal a to mi ubližovalo ešte viac. Nebránil sa, nechcel to zachrániť, nič. Viac som to nevydržala. Rozbehla som sa preč. Bežala som celou cestou, nevedela som, kam bežím. Až keď som sa ocitla v našom dome, pred dverami izby mojej sestry som pochopila, že vlastne len potrebujem objatie a podporu. A bolo mi jedno, že boli 3 hodiny ráno. Vedela som, že je doma a že tu bude pre mňa.

Potichu som otvorila dvere a vošla dnu. Mitchie nemala tvrdý spánok, hneď sa zobudila. ,,Ella," povedala do ticha a tmy a znelo to skôr ako otázka. Potiahla som nosom a Mitchie sa hneď posadila.

,,Ella, čo sa stalo? Prečo plačeš?" v jej hlase bolo počuť strach. Natiahla ku mne ruky a so slovami 'poď sem' ma vtiahla do svojho objatia. A vtedy som to nevydržala. Rozplakala som sa a tričko Mitchie som celé zmáčala mojimi slzami. Len ma silno objímala, hladila po chrbte a vlasoch a bola ticho. Nič sa nepýtala. Vedela, že to nie je dobrý nápad a aj tak jej to potom všetko poviem. Pomaly si ľahla späť do postele a mňa stiahla so sebou. Obe nás prikryla a ja som sa pomaly ukľudňovala.

,,Je to kvôli Leovi?" spýtala sa. Vedela som, že jej to došlo už na začiatku, ale chápala som, že sa musela uistiť a preto som prikývla.

,,To bude dobré. Veď on ani nie je hodný tvojich sĺz, princezná. Nezaslúži si tvoje slzy a myšlienky na neho o tretej ráno, keď celé mesto spí. Ten chlap si nezaslúži miesto v tvojom paláci," zašepkala a dala mi pusu do vlasov. Jemne som prikývla a pevnejšie ju objala. Po chvíli sme obe zaspali.