Vypadni, Clain!

31. časť.

Ella

Po Leovi sa akoby zľahla zem. Andrea sa nás pýtala či sme nevideli kam šiel. Začínala som mať pocit viny a strach o neho, ale rozhodla som sa aj cez to si užiť večer so svojou partiou. Do rána sme tancovali a zabávali sme ľudí okolo nás. Smiali sme sa aj s malou hladinou alkoholu v krvi. Bolo nám dobre a nič viac nám k tomu netrebalo. Cítila som sa šťastná.

Po plese ma Thomas odprevadil domov. Ešte dlhú chvíľu sme sa rozprávali na našej terase. Thomas sa mi zdôveril s toľkými vecami. Cítila som sa vinná, keď som mu klamala v tej najdôležitejšej veci- v láske.

Keď som vošla dnu. Usmievala som sa od ucha k uchu. Doma bola tma, čo znamenalo, že mamka už spí. Po tichu som sa vkradla do svojej izby a vyzliekla som sa z nepohodlných šiat. Rozplietla som si vlasy a umyla som si tvár. V rýchlosti som sa osprchovala, obliekla som si na seba voľné tričko, ktoré som ukradla Noahovi, kým u nás bol a ľahla som si do vytúženej postele.

Ráno.

Zobudila som sa na potrasenie mojím telom. Nado mnou sa skláňala mamka. Pomaly som otočila oči a posadila som sa.

,,Čo sa deje?" môj ranný hrubý hlas sa ozval miestnosťou.

,,Potrebujem sa ťa na niečo spýtať,"

,,No?" pretrela som si oči.

,,Ako dlho bol včera Leo na plese?"

,,Nie dlho. P-prečo? Stalo sa niečo?" so strachom v očiach som jej venovala pohľad. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Mala som o Lea veľký strach.

,,Áno," vydýchla smutne, ,,Leo je v nemocnici. Mal nehodu."

,,Č-čože mal?" hlas sa mi v sekunde zlomil. Nemohla som. Všetko boja moja vina.

,,Vezmem ťa za ním, vstaň," s týmito slovami opustila miestnosť a ja som mala čo robiť, kým som sa spamätala. A taktiež, aby som sa nerozplakala. Záleží mi na ňom, prečo som sa s ním pohádala?

V sekunde som bola umytá, oblečená dole. Mamka mi pripravila raňajky, ktoré som do seba napchala len ťažko. S každým sústom sa mi dvíhal žalúdok zo seba samej. Viním sa za Leovu nehodu. Nebyť mňa, nič by sa nestalo. Nespoznal by ma a jeho život bol krajší. Bol by s Andreou, možno by ju nepovažoval len ako jeho šetku. Možno za všetko môžem ja. Nikdy som sa nemala narodiť. Bolí ma každý jeden nádych. Bolí ma srdce, v ktorom plával Leo. Každý jeho kúsok. Každá jeho vlastnosť. Dostal sa mi pod kožu a ja ho nemienim len tak vypustiť von.

,,Prepáčte, kde leží Leo Clain?" prihovorila som sa mladej sestričke s obrovským výstrihom. V momente, ako som si uvedomila, že sa o neho bude starať, ma poliala vlna žiarlivosti. Zaťala som sánku, kým ma odvádzala k jeho izby. Vrtela zadkom ako keby ju svrbel. Hneval ma každý jej milimeter.

,,Môžete na neho hovoriť, ale pravdepodobne vás nebude počuť, keďže teraz veľa spí. Je na tom lepšie ako keď ho sem doviezli, ale to len vďaka operácii, ktorá dopadla úspešne. Každopádne, nerobte pri ňom hluk, nekričte a stíšte si zvonenie. Hlasné zvuky by mu mohli spôsobiť veľkú bolesť hlavy, keďže utrpel otras mozgu. Nechceme, aby sa jeho stav zhoršil," falošne sa na mňa usmiala a ja som konečne vkročila do miestnosti.

Steny boli bledobiele. Snehové pokrývky zakrývali aj Leove telo. Vyzeral takmer ako mŕtvy. Prístroj na dýchanie spôsoboval pravidelné silné dvíhanie hrudníka. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nevedela som, či chcem prístúpiť bližšie. Všimla som si ako jemne zmrštil obočie. Prišlo mi to ako náznak a tak som si opatrne sadla na fotelku vedľa neho.

Thomas

Keď som sa dozvedel, čo sa stalo Leovi, hneď som si vybavil od otca auto a utekal som za ním. Nerád mi ho požičiaval, ale vedel, že ak je to vážne, tak si ho trebárs aj ukradnem. Aj keď od suseda. A toto bolo vážne. Môj najlepší priateľ ležal v nemocnici a musel som mu dať najavo, že tu pre neho som, aj keď ma možo nebude vnímať. Musel som ho vidieť.

Leo síce je hajzel, ale svojím spôsobom je to dobrý človek. Občas vám príde plný nenávisti, ale srdce má láskavé. Vždy hovorí, že je tvrdý človek, ale neverím tomu. Aj Leo Clain má svoje slabiny a mnohí ich využívajú. Ale mám ho úprimne rád. Nemienim nechať vyhasnúť naše priateľstvo.

Prišiel som do nemocnice a cez malé okienka do izieb som hladal Lea. To čom som však zbadal mi vyrazilo dych.

Ella

,,Leo..ja.." šepla som, ale hlas sa mi zlomil.

,,Prepáč mi. Nemala som ti hovoriť tie slová. Musíš vedieť, že si sa mi vždy páčil. Zamilovala som sa do teba. Teraz, keď tu ležíš, je mi hrozne. Najviac by som potrebovala tvoje odporné provokovanie a tvoju vôňu. Teraz smrdíš ako dezinfekcia."

Uškrnula som sa. Leo stále nehybne ležal v posteli. Opatrne som si preplietla prsty s tými jeho.

,,Vždy budem tvoja. Nikoho iného. Sľubujem." nežne som ho pobozkala na čelo a následne aj na ruku.

Cítila som, že je niečo zle. Otočila som hlavu k okienku vedúcemu na chodbu. Zbadala som mihnutie, ale potom som videla len prázdnu chodbu. Mykla som nad tým ramenom a nakoniec som pri Leovi aj zaspala.

Janae177
Ak sa vám kapitola čo i len trochu páčila, poprosím vás o hviezdičku a komentár.💕