Vypadni, Clain!

7. časť.

Určite ste si všimli, že táto časť bola pridaná už včera, ale mojou vinou sa časť nepridala celá, takže ju tu máte až teraz. Príjemné čítanie. A prepáčte.

Prvý deň v škole po dvoch týždňoch bol ťažký. Všetci po mne zazerali a vsetci učitelia mi priali úprimnú sústrasť. Zakaždým sa mi hrnuli slzy do očí. Nevedela som sa tváriť, že som v pohode, pretože som vôbec nebola. A to, že si Leo so svojou partiou zo mňa robili srandu, a ponižovali ma mi vôbec nepomáhalo. Nezvládala som to.

Cez prestávky som ani nevychádzala z triedy. No keď má už prestalo baviť sedenie v triede a hrané súcitné pohľady mojich spolužiakov, vybrala som sa na chodbu. Sama. Bianca v škole nebola. A ani celý týždeň nepríde. Prechádzala som sa po chodbe, bolo na nej dosť málo ľudí, čomu som bola rada.

Myšlienky mi znova zabehli k otcovi. Už dlho sme nebývali všetci spolu. Moji rodičia sa rozviedli, keď som ešte bola malá. No s oboma som mala výborný vzťah. Bývala som u mamy, no s otcom som bola často. Mitchie, moja sestra, bývala s otcom od rozvodu. Neviem prečo. Mali sme dobrý vzťah no každá bývala inde a mali sme svojich kamarátov. Bola o rok mladšia, no niekedy sa mi zdala akoby patrila ku starším.

,,Čo tu tak sama, srdiečko? Nebodaj ťa v triede nechcú?" moje myšlienky prerušil hlas, ktorý som hneď prekliala.

,,Čo odo mňa zase chceš, Clain? Kedy mi konečne dáš pokoj?" povedala som mu naštvane, no slzy som mala na krajíčku. Nie z neho. Skôr z toho na čo som myslela.

,,Viem, že nechceš, aby som ti dal pokoj. Neklam samú seba, srdiečko,"

Neudržala som sa a strelila som mu takú facku, že ním až myklo. Naštvane sa na mňa pozrel a schmatol ma za zápästie.

,,Čo si to kurva dovoľuješ?" bol vážne naštvaný.

Snažila som sa mu vytrhnúť no nešlo to. Jeho stisk na mojej ruke bolel.

,,Pusť ma!" sykla som a trhla som so sebou, no vôbec mi to nepomohlo. Odrazu mnou trhol on a pritlačil ma na stenu.

,,Toto si zapamätáš. Ku mne sa takto správať nebudeš. Na to zabudni," potichu mi povedal tesne pri mojom uchu až sa jeho pery o neho jemne obtreli.

Po celom tele mi z toho prebehli zimomriavky. Čo to so mnou robí? Odtiahol sa odo mňa a odišiel do triedy. Ostala som tam stáť a snažila sa vstrebať informácie o tom, čo sa tu udialo. Po chvíli som svoje nohy donútila k pohybu a vybrala som sa do triedy. Tých pár hodín som ešte pretrpela a pobrala som sa domov.

Na úlohy som sa vykasľala a ľahla som si do postele. Slzy sa mi spustili po lícach ako voda v tobogáne a ja som ich nevedela zastaviť. No takto to už ďalej nejde. Nemôžem stále len plakať a život len prežívať. Musím sa spamätať. Žiť tak, ako predtým, aj keď mi ocko bude neuveriteľne chýbať, ale určite by nechcel, aby som sa takto trápila. Poutierala som si slzy a vybrala som sa do sprchy. Teplá sprcha vždy pomôže. Strávila som tam asi pól hodiny a potom som sa vybrala do kuchyne a konečne som sa normálne najedla. Keď som si večer ľahla spať, zaspávala som bez sĺz. Konečne.

***

Ráno ma zobudil otravný zvuk budíka. Toto ráno bolo iné. Ja som bola iná. Cítila som sa inak. Šťastnejšie. Nemala som červené a opuchnuté oči od plakania a bola som vyspatá.

Vyskočila som z postele a vybrala sa do kúpeľne. Keď som zo seba urobila človeka, vbehla som do izby a rozhodovala som sa, čo si oblečiem. Nedám si len čierne leginy a dlhý sveter ako posledné dva týždne. Natiahla som na seba roztrhané rifle, k tomu môj obľúbený čierny crop top a biele tenisky. Bola som so sebou spokojná a tak som zbehla dole do predsiene a čakala na Mitchie, ktorá večne mešká. Do školy nás odviezla mama. Odchádzala som s úsmevom a aj na mame som videla, že ju teší moja nálada a úsmev na mojej tvári. Nie úplne úprimný, ale snažila som sa. Smútiť predsa nemôžem večne. Pred školou nás mama vyložila a my sme sa vybrali dnu. Na chodbe som zbadala Biancu.

,,Bia," zvolala som, na čo sa Bianca otočila a rozbehla sa ku mne. Tešila som sa, že ju vidím. Aj keď som na ňu predtým bola nahnevaná kvôli tomu, že mi nepovedala nič o Johnovi ale odpustila som jej. Totiž odkedy mi zomrel ocko snaží sa byť tu. Teda.. snažila sa o to a ja som jej nedala šancu.

,,Ella, ahoj. Som tak rada, že ťa vidím. Chýbala si mi. A vyzeráš úžasne," nadšene rozprávala Bianca a ja som sa musela usmievať. "Ďakujem, snažím sa z toho dostať. Aj ty si mi veľmi chýbala. Ale nemala si byť predsa celý týždeň doma?"

,,No mala, ale doma som sa nudila," zasmiala sa a ja s ňou.

Celý deň sme sa rozprávali, smiali sme sa a Bianca mi stále dookola opakovala, ako sa teší z toho že sa znovu usmievam. Poohovárali sme snáď celú školu a deň nám prešiel rýchlo. Ani sme nemali ťažké predmety. Až na poslednú hodinu. Telesnú. Fuj.

,,Chce sa ti cvičiť? Vraj budeme behať. Vravela mi uciteľka."

,,Behať? To nie. " zakňučala som a mala som chuď odísť.

,,Mládež, dnes by sme mali behať. No budeme spojení s tretiakmi a tak si to odbehneme spolu," po učiteľkinom ozname mi na pár sekúnd zastavilo srdce.

Telesná s tretiakmi. Telesná s Leom. Zase jeho provokovanie, vysmievanie. Nie, prosím.

Behali sme už dosť dlho a ja už som nevládala. Nebola som zvyknutá toľko behať.

,,Au," pocítila som neskutočnú bolesť v členku. Nikto ma potkol a ja som sa ocitla na zemi. V nohe ma strašne zabolelo. Nemusela som rozmýšľať kto to bol. Leo. Počula som ten jeho škodoradstný smiech. Hajzel. Chcela som sa postaviť, no bolesť v nohe mi to nedovolila. Tak fajn, asi mám vyvrtnutý členok. Fakt ďakujem, Clain.

,,Si v pohode?" ozval sa za mnou jeho hlas. Z mojich očí sršala nenávisť.

,,Myslíš si, že keby som bola v pohode tak tu sedím na zemi a neviem sa postaviť?" posledné slová som už kričala.

,,To som fakt nechcel, Némethová," na jeho tvári bol stále malý úškrn, ale postupne zvážnel.

"Tak si to nemal urobiť. A teraz vypadni. Nechcem ťa ani vidieť!"

,,No to ani náhodou, odnesiem ťa do ošetrovne. Veď ja som to spôsobil."

No ešte to by mi chýbalo. Aby ma on niekde nosil.

,,To nebude nutné. Ja sa tam dostanem aj sama. Vypadni už," no to akoby som hrach o stenu hádzala. Ani sa nepohol.

,,Sama? Nevieš chodiť, Némethová," uskrnul sa a behom pár sekúnd na držal v náručí.

Nestihla si to ani poriadne uvedomiť a už ma odnášal do ošetrovne.

,,Clain, pusti ma! Pôjdem tam sama," sykla som po ňom.

Nechcela som, aby ma tam odniesol on. Keď ma potkol a spôsobil mi tú bolesť, tak ma tam už mal nechať a nie potom zachraňovať. Pretočila som očami.

,,Prestaň už, Némethová, veď ťa tam len odnesiem. Sama by si to aj tak nedokázala," hovoril pokojne, akoby o nič nešlo.

Neodpovedala som mu. Nemalo žiadny zmysel presviedčať ho, aby ma položil na zem. Doniesol ma až do vnútra, kde sa ma ujal zdravotník.

,,Spadla a vyvrtla si členok," oznámil mu Leo a ja som mu chcela hneď vylepiť facky za to, že nepriznal, že za to môže on, no udržala som sa. Aj tak by som tým nič nedosiahla.

Janae177