💞Happy End? 💞 /DOKONČENÉ/

•15•

Čo sa to deje?

...ak ty mi dáš svoje spodné prádlo." pousmial sa a najďalej mi bozkával krk.

,,S dresom súhlasím, čo nasleduje po tom som už nepočula!"zasmiali sme sa obaja.

,,Poď dnu, hádam ťa takého premrznutého nepustím domov..."pokrútila som hlavou a ťahala som ho za ruku pomedzi bránku až do domu.

Povyzliekala som si veci, zavesila ich ma vešiak a zaviedla ho do kuchyne. ,,Čaj,alebo káva?"

,,Dám si čaj." akurat si sadal na stoličku k stolu.

,,Ale ja by som mal ísť domov tiež. Musím si oblečenie na trening nachystať.." povedal.

,,Prosím ťa, nevyhováraj sa, veď až ráno zistíš čo je vhodné si obliecť, a okrem toho, vonku je zima, predpokladam že aj v byte bude poriadna zima." zalievala som čaj.

,,Kúrenie sa tam nebude dať pozmeniť, nejaký romantický krb?" zasmial sa.

,,Ty chceš romantický krb?" pozrela som sa na neho či to naozajmyslí vážne.

,,Nie,ale ten váš sa mi páči!" pozeral sa na krb.

,,Naši ho tu pôvodne nechceli, teraz sú radi že tu je!" pousmiala som sa. Znovu mi pípla správa.

-No ahoj zlatko, konečne som sa dostala k mobilu, z ocinom sme dorazili v poriadku, prídeme na konci týždňa, máme dôležité jednanie, posielame ti božtek a uži si sama domček, Ľúbime ťa!

Pousmiala som sa nad esemeskou. Veľmi mi dávali najavo, nielen oni ale celá rodina, hlavne po tej nehode, že ma majú radi a že mám stále pre koho žiť.

,,Píše mama, už dorazili!" povedala som nahlas pretože som videla na Nikovi že chce vedieť kto ma otravuje takto večer.

,,Tvoji rodičia stále pracujú?"

,,Nie, občas aj vypnú, idú na dovolenku, ale je toho málo, stále im to hovorím nech spomalia." podávala som mu šálku a sadala si blízko neho. Sedel za vrchom stola, sadla som si na roh, k nemu.

Cinicky sa zasmial. ,,Veď ty si presne taká istá, úplne si po nich, a ty ich ideš zastavovať, potrebuješ aj ty aby tu bol niekto taký čo Ťa má zastaviť!"

,,To nebola otázka však?" zasmiala som sa.

,,Nie, to bola vráska, robíš mi vrásku Rose, našťastie na líci, a to je sexy, a ja som rád že sa mám o koho zaujímať!" dopovedal. Chytil ma za bradu a pritiahol si moju tvár k sebe. Neprotestovala som. Každú chvíľu som mala chuť na tie jeho mäkkučké pery, úžasné pery, jazyk, všetko. Bol skrátka viac ako krásny. Vedela som dobre, že aj keď ho chcem len ako kamaráta, pri kamarátstve to skrátka neostane. Pobozkal ma. Na perách pom zacítila jeho fúziky ktoré ma šteklili a mne nedalo sa nezasmiať.

,,Šteklíš ma." zasmiala som sa.

,,Vidím že ti to nevadí!" opierali sme sa o seba nosmi. Mal ho jemnejší ako ja. Pozrela som sa na neho. Tiež sa na mňa pozeral.

,,To nemôžeš vedieť!" odtiahla som sa od neho a odpila som si z čaju.

,,Mám ti to dokázať?" nadvihol pravé obočie.

,,Nemáš šancu!" zasmiala som sa a tiež som zdvihla pravé obočie.

V tejto chvíli sme si vymenili garde, pretože teraz znovu začal zvoniť mobil jemu.

Kým on telefonoval ja som sedela na stoličke a rozmýšľala nad tým prečo to vlastne robí. Prečo máme k sebe tak blízko hoci sa poznáme krátko.

Rozmýšľala som nad sebou, či som vždy chcela aby to bolo takto, že po pár dňoch to medzi nami vypadá tak ako vypadá. Čakala som na signál. Na zelenú, a vedela som že tá zelená nebude tak skoro... Hlavne som vedela že zelenú mi nedá ani Alex a bol by zásadne proti tomu aby sme boli tak skoro spolu. Koniec koncov, je to môj život, môj vzťah, som zaň zodpovedná, takže ak sa niečo pokazí bude to aj moja vina.

,,Prepáč, musím ísť, v byte ma čaká sestra, nieje jej dobre!" povedal smutne a sklesnuto. Pôsobil utrápene.

,,Chápem, v poriadku, myslím že nebudeš chcieť doprovod!" pozrela som sa naňho.

,,Nie prepáč, toto by nebola vhodná chvíľa na prvé stretnutie. Neboj sa, ešte sa stretnete!"

,,Nieje jej dobre?" spýtala som sa ho keď si obúval topánky.

,,V poslednom čase nie, doktori hovoria že po operácii sa to dá čakať, každý kto mal taký úraz ako vy dve, psychicky aj fyzicky to človeka vyčerpá. Nemá to moc ružové. No ako vidím ty si na tom najlepšie ako by si mohla byť!" pousmial sa a pristúpil ku mne.

Dychtivo prilepil svoje pery na tie moje. ,,Moja krv je to najlepšie, nečudo že ti je tak dobre!" pousmial sa a pokračoval v pomalom a dôraznom bozkávaní.

,,Najradšej by som bol keby ideš so mnou, musím ísť, sladké sny!" pobozkal ma na pery, následne na čelo. Vybehol vonku, nasadol do auta a už ho nebolo.

Zatvorila som dvere pred tou hnusnou, mrazivou, štipľavou zimou, zachádzajúcou pod nechty.

Utorok 6:29

Znovu príjemné ráno, v dome bolo tepľučko aj v ďaka nočnému kúreniu. Vstala som z postele. Prvá moja zástavka smerovala k teplomeru. Ukazoval na -7°C. Pretrela som si oči či vidím dobre. Videla som dobre. Nasledovali výdatné raňajky a hygiena. Obliekla som si prvé čo som vytiahla zo skrine. Zimušný kabát som si poriadne obliekla a mohla som vyraziť do práce. Pri dverách mi zaplo že som si nezobrala všetky podklady.

8:00

Náročný deň začína. Šéf už dorazil. Dnes mal výnimočne usmievavú náladu.

,,Rose?" vošiel do kancelárie.
,,Môžem vás dnes pozvať niekde?" usmieval sa od ucha k uchu. Nevedela som čo ho tak moc potešilo ale bola som spokojná že je tak naladený.

,,Mrzí ma to šéfe, ale dnes mám toho moc a k tomu mi prinesie brat krsniatko večer, snáď nabudúce!" usmiala som sa.

,,Určite!" vysmiaty odišiel. Nestihla som sa ani otočiť a za dverami mi klopala ďaľšia známa osoba....

Ďakujem všetkým čitateľkám že ma podporujú, dávajú mi impulz vydávať ďaľšie časti, taktiež sa vám chcem ospravedlniť sa prípadné chyby, postupom času bude všetko opravené. Posledná poznámka. Ak máte záujem môžte si prečítať Amnéziu. Budem rada za každé prečítanie.

A ako sa ďalej vyvinie situácia Rose sa dozviete v ďaľších zaláskovaných častiach. A.D.